Termín pobytu: október 2007 - september 2008
Nikdy nezabudnem na môj prvý deň.
Mal som za sebou asi 15 hodín cestovania, a unavený som s istou neistotou prekročil prah vchodu do budovy s názvom Kokusai Ómeikan, internátu pre študentov Nagojskej univerzity.
Hneď, ako prebehol zápis mi nejaký Šintaró začal vysvetľovať (pre našinca) mierne komplikovaný spôsob triedenia odpadov, fungovanie práčky na mince a správne vyplnenie formulárov pre internet. Všetko bolo nové a neznáme, vonku svietilo slnko a zo spoločnej kuchynky sa rinula vôňa jemne pripálenej zeleniny a práve uvarenej ryže.
Písal sa začiatok októbra 2007, a určite by som si vtedy nebol býval myslel, že zhruba 2 roky na to privítam Šintara na letisku Ruzyně, v srdci Prahy si dáme guláš s vyprážaným syrom a spoločné spomienky na Japonsko zapijeme nejedným pivom.
V Japonsku som mal možnosť vďaka štipendiu MEXT stráviť jeden celý rok. Zhodnotiť tento pobyt jedným slovom sa určite nedá, ale myslím, že sa dá veľmi výstižne charakterizovať slovom „príležitosť“. Pred tým ako človek opustí svoju rodnú hrudu, plánuje a premýšľa. Kam sa pozrie, čo zažije, s čím sa asi tak len môže stretnúť. Niektoré veci sa splnia a niektoré nie, ale celkovo sa dá určite povedať, že rok v Japonsku človeku dá nielen celkovo väčší prehľad o jazyku a krajine samotnej, ale umožní mu hlavne ochutnať vysokoškolský život na nefalšovaný japonský spôsob.
V tom najširšom možnom slova zmysle, so všetkými slasťami aj strasťami.
Závisí len od dotyčnej osoby do akej hĺbky si Japonsko pripustí k sebe. Pri študentoch MEXT sa už predpokladá, že s Japonskom a Japončinou nejaké skúsenosti majú, ale bolo zaujímavé sledovať ako sa v novom prostredí správajú rôzni ľudia z rôznych krajín. Boli ľudia, ktorí Japonsko mali radi, ale predsa len sa cítili príjemnejšie v skupinkách tvorených z vlastných ľudí, ale boli aj ľudia, ktorí väčšinu svojho voľného času trávili takmer výlučne len s Japoncami, snažili sa do seba nasať čo najviac, a spolu s tým, ako sa postupne dostávali Japonsku pod kožu, sa Japonsko dostávalo pod kožu aj im.
Zahraničných študentov na Nagojskej Univerzite nás bolo asi 20 a možnosť napríklad rozoberať japonskú poviedku alebo plusy a mínusy japonskej (občas divokej) módy s kamarátmi z Iránu, Indonézie, Ruska, Indie, či Kórei patrí rozhodne k skúsenostiam, na ktoré sa nedá zabudnúť.
Asi najväčšie plus ale spočíva v možnosti žiť v prostredí blízko samotných Japoncov a vidieť fungovanie trochu rozdielnej, i keď v rôznych smeroch veľmi blízkej spoločnosti.
Dúfam, že každý, komu sa podarí získať štipendium MEXT, si užije Japonsko čo najviac, ako to len ide.
Michal Koža |
