Michal Skokan: absolvent štipendijného programu japonskej vlády Monbukagakusho (MEXT) pre študentov japonológie 2014

    Som študentom Univerzity Komenského, na ktorej študujem japonský jazyk a keď som sa dozvedel o možnosti študovať dva semestre v Japonsku, hneď som po nej siahol. Napriek tomu, že aj predtým som už viackrát cestoval do zahraničia, nikdy to nebolo tak ďaleko alebo dokonca na tak dlho. Nevedel som si predstaviť, ako sa budem cítiť, keď budem tak dlho odlúčený od svojej rodiny. Nezľakol som sa však neznámeho a vydal som sa na dlhú cestu na neznáme miesto.

    Do Nagoje, kde som mal študovať, som pricestoval pred obedom a na letisku ma už čakali dvaja moji budúci spolužiaci aj s pracovníčkou mojej budúcej školy, ktorá nám pomáhala s príchodom. Pomoc to bola nesmierna, pretože si nedokážem predstaviť ako by som sa sám dostal z letiska, nieto ešte k mojej japonskej škole. Následná cesta autobusom a taxíkom však prebehla hladko a na internáte ma privítal milý správca a ďalšie detaily ohľadom môjho pobytu mi boli vysvetlené ďalším zamestnancom školy, samozrejme všetko bolo po japonsky. Následne začal môj život v Japonsku. Rýchlo som sa pozoznamoval zo všetkými ľuďmi na internáte. Tri tútorky, ktoré sa o nás všetkých mali takpovediac starať, boli japonské študentky a všetci ostatní sme boli zahraniční študenti. Väčšina prišla z Číny, pár bolo Kórejcov a za hrsť Európanov. Naše vyučovanie začalo skôr ako japonské, no škola sa čoskoro naplnila Japoncami a už to bol zážitok sám o sebe. Najmä kvôli mojej výške a úplne iným črtám tváre som doslova cítil ako vyčnievam z davu. Rýchlo som si však dokázal nájsť veľa priateľov. Pomohli aj početné akcie organizované školou alebo tútormi, na ktoré prišlo aj veľa japonských študentov. Musím sa priznať, že najmä zo začiatku bolo mojím najväčším problémom len memorovanie mien všetkých ľudí, ktorých som za tak krátku dobu stretol.

  Vyučovanie bolo výlučne so zahraničnými študentmi a bál som sa ako často sa budem stretávať s Japoncami. Napriek tomu bolo vyučovanie skvelé, veľa som sa naučil a možností stretnúť sa s japonskými študentmi bolo tiež neúrekom najmä po škole. Viacerí sme vstúpili do rôznych klubov práve aby sme sa ešte viac rozprávali po japonsky. Mne osobne sa podarilo vstúpiť do školského bejzbalového tímu, kde som nadviazal úžasné kontakty a zažil takpovediac pravú japončinu, ktorá neberie ohľad na niekoho zo zahraničia. Musím povedať, že to bola výzva porozumieť slangu bejzbalového tímu, no rovnako som si užil veľa zábavy nielen rozprávaním sa s nimi ale samozrejme aj hraním bejzbalu, ktorý som si hneď zamiloval.

    Okrem každodenného stretávania sa s priateľmi; školy a rôznych akcií a výletov, ktoré sme si spoločne organizovali, sme spolu s profesormi chodili na mnohé výlety do blízkeho aj ďalekého okolia za účelom spoznávania japonskej kultúry. Po niektorých výletoch sme síce museli písať prácu o svojich zážitkoch ale aspoň som si kvôli tomu veci lepšie zapamätal. Spolu s profesormi sme navštívili aj Kjóto, kam sme išli Šinkansenom. Vďaka profesorkám som nielen videl mnohé zaujímavé miesta a budovy, ale som sa aj dozvedel zaujímavé historické fakty a príbehy. S kamarátmi sme takisto navštívili aj Tókio, Ósaku a aj okolie mesta Nagoja a jej priľahlé prefektúry. Veľkým spoznávaním kultúr bola aj japonská kuchyňa, ktorá mi veľmi zachutila, aj napriek tomu, že sám neviem navariť žiadne tradičné japonské jedlo. Veľakrát som ochutnal nielen rámen, sobu alebo udon, ale aj takzvané tonkacu a samozrejme japonské karé a to nielen v reštauráciách ale aj keď sme si spoločne varili na internáte.

    Keď som sa po deviatich mesiacoch vracal na Slovensko nesmierne som sa tešil domov, no zároveň som vedel, že sa určite chcem zase vrátiť do Japonska. Spolu s mnohými zážitkami som sa domov vrátil s vedomím, že v ďalekej Ázii mám priateľov, s ktorými sa ešte chcem stretnúť. Sám pociťujem veľké zlepšenie v mojej schopnosti rozprávať po japonsky  a takýto pobyt rozhodne odporúčam všetkým, ktorí sa chcú v budúcnosti venovať japonskému jazyku.