MIRAI Program – postrehy Sone Klemovej, účastníčky programu v roku 2015
2016/3/4
Som študentkou piateho ročníka Právnickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave. Necelé dva týždne pred Vianocami som mala možnosť zúčastniť sa krátkodobého medzinárodného pobytu organizovaného AFS Japan a pod záštitou Ministerstva zahraničných vecí Japonska v Tokyu.
O tomto programe som sa, popravde, dozvedela úplnou náhodou. Vyučujúca v škole sa ma spolu s dvomi ďalšími spolužiakmi spýtala, či by sme nemali záujem zúčastniť sa výberového konania, a to iba dva dni pred termínom na podanie prihlášky. Hneď, ako som v ten deň prišla domov, strávila som snáď celé popoludnie nad vyhľadávaním informácií o celom programe, o Japonsku, o japonskej kultúre, zvykoch a jedlách. O dva dni som odovzdala prihlášku a neskôr v novembri som úspešne absolvovala výberový pohovor na japonskej ambasáde v Bratislave. Ešte v ten deň mi telefonovali, že som bola vybratá a ja som sa už počas celého zvyšného vyučovania v škole nedokázala na nič iné sústrediť, len na to, aká som bola nadšená z toho, že uvidím tak vzdialenú krajinu a budem mať možnosť spoznať ďalších študentov zdieľajúcich moje nadšenie!
Krátko pred poludním som 15. decembra priletela do Tokya. Na letisku náš už čakali dobrovoľníci a hneď tu som mala možnosť zistiť, akí sú Japonci neskutočne zorganizovaní – až do poslednej bodky. Na hoteli sa mi ušla izba s dievčaťom z Bieloruska. Ešte v prvý deň sme absolvovali spoločne so všetkými študentmi (spolu nás bolo 150 z Európy, Ruska, centrálnej Ázie a kaukazských krajín) krátku orientáciu ohľadom všetkých podrobností a dôležitých informácií týkajúcich sa nášho programu. Večer som spolu so zopár ďalšími študentmi vybehli na večeru do sushi-baru neďaleko nášho hotela. Jedlo bolo priam neskutočné!
O tomto programe som sa, popravde, dozvedela úplnou náhodou. Vyučujúca v škole sa ma spolu s dvomi ďalšími spolužiakmi spýtala, či by sme nemali záujem zúčastniť sa výberového konania, a to iba dva dni pred termínom na podanie prihlášky. Hneď, ako som v ten deň prišla domov, strávila som snáď celé popoludnie nad vyhľadávaním informácií o celom programe, o Japonsku, o japonskej kultúre, zvykoch a jedlách. O dva dni som odovzdala prihlášku a neskôr v novembri som úspešne absolvovala výberový pohovor na japonskej ambasáde v Bratislave. Ešte v ten deň mi telefonovali, že som bola vybratá a ja som sa už počas celého zvyšného vyučovania v škole nedokázala na nič iné sústrediť, len na to, aká som bola nadšená z toho, že uvidím tak vzdialenú krajinu a budem mať možnosť spoznať ďalších študentov zdieľajúcich moje nadšenie!
Krátko pred poludním som 15. decembra priletela do Tokya. Na letisku náš už čakali dobrovoľníci a hneď tu som mala možnosť zistiť, akí sú Japonci neskutočne zorganizovaní – až do poslednej bodky. Na hoteli sa mi ušla izba s dievčaťom z Bieloruska. Ešte v prvý deň sme absolvovali spoločne so všetkými študentmi (spolu nás bolo 150 z Európy, Ruska, centrálnej Ázie a kaukazských krajín) krátku orientáciu ohľadom všetkých podrobností a dôležitých informácií týkajúcich sa nášho programu. Večer som spolu so zopár ďalšími študentmi vybehli na večeru do sushi-baru neďaleko nášho hotela. Jedlo bolo priam neskutočné!
Čo sa týka jedla – áno, je úplne iné. Ale stále neskutočne chutné a dovolím si povedať, že rozhodne aj zdravšie. Zopár krát som síce musela prižmúriť oči, aby som zvládla zjesť to, čo som mala na tanieri, či v obedovom boxe, ale aj to je súčasť medzikultúrnej výmeny. Vyskúšať všetko. A taktiež ako som sa počas pobytu naučila, že v Japonsku je veľmi nezdvorilé nezjesť všetko, čo vám pripravia na jedenie.
Počas celého programu som okrem iného mala možnosť pozorovať panorámu Tokya z 52. poschodia Mori Tower, zúčastniť sa prednášok podľa vlastného výberu na prestížnej Keio University, navštíviť japonské „mega-corporations“, kde sme mali možnosť aspoň trošku bližšie zistiť ako je možné, že japonské spoločnosti majú tak vysoké medzinárodné hodnotenie (všetko je o organizácii), prešla som sa v areáli chrámu Meiji Jingu Shrine a v neposlednom rade som prvý krát absolvovala aj pobyt v japonskej rodine.
Dva dni sme strávili v hosťovskej rodine, ktorá nám bola pridelená na základe dotazníku, ktorý bol súčasťou prihlášky. Na rozdiel od niektorých ďalších účastníkov som ďaleko od Tokya necestovala. V podstate som bývala na predmestí, v časti Tokyo-Nerima. Nakoľko išlo o moju prvú skúsenosť s bývaním v hosťovskej rodine, bola som z toho neskutočne nervózna až som bola ostatným na smiech a nakoniec zo mňa znervózneli aj ostatní študenti, ktorí boli so mnou umiestnení do rodín v tejto časti Japonska (boli sme rozdelení do trojíc, a spolu sme potom trávili čas, kedy sme boli mimo Tokya). Moja nervozita a strach sa však ukázali ako úplne neopodstatnené. Prvý večer som strávila iba s rodičmi, nakoľko ich dve deti už sú samostatné a žijú a pracujú priamo v Tokyu. Spolu sme uvarili večeru (tzv. hot pot), čo to sme sa porozprávali, poukazovala som im fotky Slovenska a mojej rodiny. Druhý večer prišli na večeru aj ich dve dcéry a ako prekvapenie mi pripravili na večeru domáce sushi, ktoré prekonalo všetko jedlo, ktoré som dovtedy mala možnosť v Japonsku zjesť.
Dva dni, ktoré sme trávili v hosťovskej rodine, nám program zorganizovala časť AFS Japan pre Tokyo-Nerima. Zúčastnili sme sa dvoch „prednášok“ v dvoch spoločnostiach (v podstate to ani neboli také typické prednášky, ale skôr priblíženie toho, čomu sa venujú s názornými ukážkami): KDDI Laboratory, kde som sa dozvedela, že 4G internet už je dávna minulosť; a Yamato Alloy corporation, spoločnosť, ktorá vyrába špecifické súčiastky do airbusov a lodí ako jediná na svete. Taktiež sme navštívili „neďaleké“ mesto Nagoya, kam sme cestovali shinkansenom! Hoci je Nagoya vzdialená viac ako 350 kilometrov od Tokya, nám cesta trvala niečo okolo dve a pol hodiny. Stále mám pred očami úchvatný obraz Mt. Fuji, okolo ktorého vedie vlaková trať.
Po návrate do Tokya náš čakal ešte tretí tzv. medzikultúrny seminár, kde sme si všetci mali medzi sebou vymeniť dojmy, s ktorými sme prišli z hosťovských rodín. Vedúci semináru veru mali čo robiť, aby náš po nejakom čase utíšili. Všetci sme boli totiž nabití energiou, množstvom zážitkov a taktiež aj emócii. Nikto zo 150 študentov sa nevrátil s negatívnymi skúsenosťami a myslím, že to niečo o Japonsku a Japoncov napovedá.
Napriek tomu, že som v Japonsku strávila iba osem dní, išlo o skúsenosť, na ktorú nikdy nezabudnem. Bolo to snáď osem najintenzívnejších osem dní v mojom živote. Spoznala som množstvo inteligentných, neuveriteľne pozitívne naladených a milých mladých ľudí, zažila som Japonsko a japonskú pohostinnosť na vlastnej koži (o ktorej som dovtedy len počula) a naučila sa zopár japonských fráz. Taktiež však verím, že to nebolo posledný krát, kedy som navštívila Japonsko.
Počas celého programu som okrem iného mala možnosť pozorovať panorámu Tokya z 52. poschodia Mori Tower, zúčastniť sa prednášok podľa vlastného výberu na prestížnej Keio University, navštíviť japonské „mega-corporations“, kde sme mali možnosť aspoň trošku bližšie zistiť ako je možné, že japonské spoločnosti majú tak vysoké medzinárodné hodnotenie (všetko je o organizácii), prešla som sa v areáli chrámu Meiji Jingu Shrine a v neposlednom rade som prvý krát absolvovala aj pobyt v japonskej rodine.
Dva dni sme strávili v hosťovskej rodine, ktorá nám bola pridelená na základe dotazníku, ktorý bol súčasťou prihlášky. Na rozdiel od niektorých ďalších účastníkov som ďaleko od Tokya necestovala. V podstate som bývala na predmestí, v časti Tokyo-Nerima. Nakoľko išlo o moju prvú skúsenosť s bývaním v hosťovskej rodine, bola som z toho neskutočne nervózna až som bola ostatným na smiech a nakoniec zo mňa znervózneli aj ostatní študenti, ktorí boli so mnou umiestnení do rodín v tejto časti Japonska (boli sme rozdelení do trojíc, a spolu sme potom trávili čas, kedy sme boli mimo Tokya). Moja nervozita a strach sa však ukázali ako úplne neopodstatnené. Prvý večer som strávila iba s rodičmi, nakoľko ich dve deti už sú samostatné a žijú a pracujú priamo v Tokyu. Spolu sme uvarili večeru (tzv. hot pot), čo to sme sa porozprávali, poukazovala som im fotky Slovenska a mojej rodiny. Druhý večer prišli na večeru aj ich dve dcéry a ako prekvapenie mi pripravili na večeru domáce sushi, ktoré prekonalo všetko jedlo, ktoré som dovtedy mala možnosť v Japonsku zjesť.
Dva dni, ktoré sme trávili v hosťovskej rodine, nám program zorganizovala časť AFS Japan pre Tokyo-Nerima. Zúčastnili sme sa dvoch „prednášok“ v dvoch spoločnostiach (v podstate to ani neboli také typické prednášky, ale skôr priblíženie toho, čomu sa venujú s názornými ukážkami): KDDI Laboratory, kde som sa dozvedela, že 4G internet už je dávna minulosť; a Yamato Alloy corporation, spoločnosť, ktorá vyrába špecifické súčiastky do airbusov a lodí ako jediná na svete. Taktiež sme navštívili „neďaleké“ mesto Nagoya, kam sme cestovali shinkansenom! Hoci je Nagoya vzdialená viac ako 350 kilometrov od Tokya, nám cesta trvala niečo okolo dve a pol hodiny. Stále mám pred očami úchvatný obraz Mt. Fuji, okolo ktorého vedie vlaková trať.
Po návrate do Tokya náš čakal ešte tretí tzv. medzikultúrny seminár, kde sme si všetci mali medzi sebou vymeniť dojmy, s ktorými sme prišli z hosťovských rodín. Vedúci semináru veru mali čo robiť, aby náš po nejakom čase utíšili. Všetci sme boli totiž nabití energiou, množstvom zážitkov a taktiež aj emócii. Nikto zo 150 študentov sa nevrátil s negatívnymi skúsenosťami a myslím, že to niečo o Japonsku a Japoncov napovedá.
Napriek tomu, že som v Japonsku strávila iba osem dní, išlo o skúsenosť, na ktorú nikdy nezabudnem. Bolo to snáď osem najintenzívnejších osem dní v mojom živote. Spoznala som množstvo inteligentných, neuveriteľne pozitívne naladených a milých mladých ľudí, zažila som Japonsko a japonskú pohostinnosť na vlastnej koži (o ktorej som dovtedy len počula) a naučila sa zopár japonských fráz. Taktiež však verím, že to nebolo posledný krát, kedy som navštívila Japonsko.
O programe MIRAI
Program MIRAI je krátkodobý program japonskej vlády, prostredníctvom ktorého sa v minulom roku dostalo do Japonska približne 150 študentov z Európy, Strednej Ázie, Ruska a krajín kaukazskej oblasti, ktorí študujú na vybraných univerzitách v bakalárskom a magisterskom / inžinierskom stupni štúdia politické a ekonomické vedy a bezpečnostnú politiku so zameraním na Áziu alebo Japonsko.
Program má v názve slovo „mirai“, ktoré znamená „budúcnosť“. Japonská vláda dúfa, že tento program bude dobrou príležitosťou na prehĺbenie vzájomného porozumenia, podnietenie intelektuálnych diskusií a vybudovanie silnej siete medzi budúcimi lídrami Japonska, krajín Európy, Strednej Ázie, kaukazskej oblasti a Ruska.
Program má v názve slovo „mirai“, ktoré znamená „budúcnosť“. Japonská vláda dúfa, že tento program bude dobrou príležitosťou na prehĺbenie vzájomného porozumenia, podnietenie intelektuálnych diskusií a vybudovanie silnej siete medzi budúcimi lídrami Japonska, krajín Európy, Strednej Ázie, kaukazskej oblasti a Ruska.