4. časť: Japonskí taneční umelci pôsobiaci na Slovensku

     V jednom z predchádzajúcich príspevkov o Banskej Bystrici som sa už zmienil, že mnoho ľudí na Slovensku má rado umenie a predovšetkým hudbu, ktorá je úzko spätá z ich životom.
     I keď má hlavné mesto Slovenska Bratislava, kde sídli aj japonské veľvyslanectvo, približne iba pol milióna obyvateľov (čo je asi 20-krát menej ako počet obyvateľov hlavného mesta Japonska Tokia), v meste sa nachádzajú dve operné scény a filharmónia, kde sa každý týždeň konajú rôzne predstavenia.
     Keď idete v Japonsku na koncert, musíte sa pripraviť na to, že lístky sú veľmi drahé, musíte sa poriadne nahodiť a za zážitkom vyraziť povedzme vlakom, takže to celé má trošku pompézny nádych. Oproti tomu v Bratislave – ak bývate blízko centra – do opery Slovenského národného divadla, alebo do filharmónie sa dostanete pohodlne aj peši. A čo sa týka ceny lístkov, od sumy, ktorú by ste zaplatili v Tokiu, si pokojne môžete približne škrtnúť jednu cifru... Nakoľko je tu možné vypočuť si naživo diela najvýznamnejších autorov z celej Európy, naozaj nie je dôvod, aby ste sem nezavítali. Hudobný život na Slovensku prekvitá vďaka štedrej kontinuálnej finančnej podpore operných scén a hudobných telies zo strany slovenskej vlády a miest, ako i vďaka nadšeniu celej krajiny a národa pre hudbu. A tomu sa dá len ticho závidieť.
     Nedávno som prijal pozvanie na klasické baletné predstavenie Sylfida, ktoré patrí popri Labuťom jazere a Giselle medzi tri najznámejšie baletné predstavenia na svete, ktoré obsahujú prvky tzv. ballet blanc (biely balet). Možno to teraz vyznelo, že som nejaký znalec baletu, ale v skutočnosti sa trochu hanbím priznať, že toto bola moja vôbec prvá skúsenosť s divadelným baletným predstavením  a to už mám vyše 50 rokov.
     V sále elegantnej kamennej historickej  budovy divadla sú na troch poschodiach v radoch okolo sedadiel na prízemí a pódia zoradené lóže a nad nimi je ešte balkón. Hudbu produkuje samozrejme živý orchester. Čo ma však prekvapilo, keď som sa pred predstavením porozhliadol po publiku, v ktorom samozrejme prevažovali vo veľkej väčšine Slováci, bolo, že v ňom skutočne možno nájsť najrôznejšie typy ľudí. Bola tam napríklad neformálne oblečená rodina, pri pohľade na ktorú som sa v duchu pýtal, či sa v divadle nezastavili s deťmi na ceste domov z nákupu. Prišiel i postarší manželský pár chodiaci o paličke. Bol tam aj pán v obleku s vážnym výrazom v tvári, a aj z toho som mal pocit, že musí byť pravidelný návštevník, ktorý sa v divadle častokrát zastaví na ceste z práce.  Jeden rad zas zaplnila skupinka veselých dám. V jednej z lóží sedeli mladý muž v smokingu s krásnou dámou v spoločenských šatách, ktorí sa zhovárali pri poháriku, a vyzeralo to ako keby oslavovali nejaké výročie.
     Až sa napokon zdvihne opona a baletné predstavenie sa začína. Vidím elegantnú primabalerínu, tanečníka vo vedľajšej úlohe tancujúceho akoby sa vznášal, a spolu s nimi ďalšie baletky a tanečníkov, ktorí svojim noblesným tancom pomáhajú dotvárať príbeh. Avšak keď sa lepšie prizriem, tváre primabaleríny a niektorých ďalších tanečníkov sa mi zdajú akési povedomé, akoby to boli tváre Japoncov. A nemýlim sa. Pravdou je, že v Slovenskom národnom divadle bok po boku so slovenskými kolegami pôsobí aj niekoľko profesionálnych tanečníkov z Japonska.
     Je známe, že v Európe žije a tvorí mnoho japonských umelcov či hudobníkov, ale až keď som prišiel sem, na Slovensko, zistil som, že takisto i tu pôsobí mnoho japonských baletných tanečníkov, klaviristov, výtvarníkov či autorov kníh pre deti, ktorí sa umením zaoberajú profesionálne. Čo sa týka vekového zloženia, ide najmä o dvadsiatnikov či tridsiatnikov, čiže väčšinou mladých ľudí, ale nájdu sa tu aj starší a skúsenejší umelci, ktorí na Slovensku tvoria už dlhší čas. Im všetkým sa podarilo integrovať do slovenskej spoločnosti a zarábať si na živobytie, pričom  spolu so Slovákmi, v rovnakej pomyselnej aréne, vzájomne súťažia, ale sa i navzájom obohacujú. Aj keď v rámci baletného súboru Slovenského národného divadla je možné komunikovať s režisérom a kolegami po anglicky, i tak,  ako cudzinci  sa  pravdepodobne musia vyrovnávať s rôznymi hendikepmi, ktoré sú prirodzene viditeľné, ale aj s tými, ktoré až tak zjavné nie sú. A možno to bude znieť ako klišé, ale mám pocit, že pre Japoncov nie je ľahké zvyknúť si na život v cudzej krajine, a to nielen, čo sa týka jazyka, ale aj kuchyne, podnebia, kultúry a miestnych zvyklostí.            
     Práca a aktivity takýchto ľudí sú obrovským prínosom pre  upevňovanie  medziľudských väzieb medzi Slovenskom a Japonskom. Hoci by sa teraz bolo možné použiť nadnesené a formálne slová o medzinárodnom priateľstve, či kultúrnej výmene, skutočnosť je taká, že úloha štátu a vlády je v tejto oblasti popravde značne obmedzená. Opäť som si raz uvedomil, že skutočným základom pri prehlbovaní vzájomného porozumenia medzi kultúrami, ktoré sa líšia jazykom, národnostne aj historicky, je práve snaženie vyvíjané jednotlivcami a postupné budovanie vzťahov medzi ľuďmi.
     Pripojená fotografia je zo  stretnutia s japonskými tanečníkmi pôsobiacimi na Slovensku, ktoré sa uskutočnilo na rezidencii veľvyslanca. Tanečníci majú samozrejme vďaka tréningu krásne postavy s dokonalými proporciami. Len moja hlava na fotografii bohužiaľ vyzerá – a v skutočnosti aj je – oproti ostatným 1,5-krát väčšia...