8. časť: Tretie slovenské mesto - Prešov a ,,malý vesmír” bonsajov
2016/10/27
Aj keď sa Slovensko nachádza približne na rovnakej zemepisnej šírke ako Hokkaidó, jeseň tu prichádza skôr a teplota náhle klesá už ako sa blíži koniec septembra. Tentoraz som mal príležitosť po prvýkrát ísť na služobnú cestu na východ Slovenska a navštíviť Prešov – krajské mesto v Prešovskom kraji ležiacom na severovýchode krajiny.
Prešov je významné slovenské mesto, ktoré prosperovalo už v stredoveku. Má zhruba 100.000 obyvateľov. Od dávnych čias bolo známe ako univerzitné mesto a aj dnes navštevuje jeho vysoké školy okolo desať tisíc študentov. Mesto je taktiež známe aj ako mesto kultúry a v jeho nádherných uličkách sa zachovalo množstvo kamenných stavieb rôznych slohov ako barok, rokoko či gotika.
Hlavným dôvodom návštevy mesta bolo stretnutie s primátorkou, pani Andreou Turčanovou, a diskusia o posilnení spolupráce medzi Japonskom a Prešovom. Mal som však ešte jeden dôvod – presne v rovnakom čase sa v Prešove otvárala výstava bonsajov, na ktorú som bol pozvaný jej organizátormi.
Výstava bonsajov sa konala v priestoroch nádherného divadla prešovského kultúrneho centra PKO Čierny orol. Keď som vstúpil do veľkej haly tejto kamennej budovy, vzhliadol som hore a naskytol sa mi úchvatný pohľad na strop vyzdobený rôznofarebnými inkrustáciami a rezbami, pod ktorým bolo elegantne rozmiestnených viac než sto rozličných bonsajov a suiseki. Kombinácia vážnosti, ktorá vyžarovala z tejto stredovekej európskej budovy a pôvabu japonsky čistých, a zároveň chladných tvarov bonsajov vytvárala vskutku surrealistickú a zvláštnu atmosféru.
Tvorba bonsajov je umenie, pomocou ktorého sa ľudia snažia skoncentrovane znázorniť celú prírodu v malej miske a tvoriť tak akési ,,malé vesmíry”.
V šiestej časti svojho blogu (Slovenská kuchyňa - bryndzové halušky) som písal o tom, že umenie je vo všeobecnosti možné rozdeliť na dve kategórie: na tzv. ,,umenie pridávania“ – t.j. umenie, v ktorom sa krása dosahuje najmä ozdobami (napríklad architektúra mnohých európskych kostolov a pod.) a na tzv. ,,umenie odoberania“ – t.j. umenie, ktoré sa snaží nájsť elementárnu esenciu krásy odoberaním nepotrebných vecí (napríklad japonský čajový obrad, či v literatúre poézia haiku alebo waka).
Aj pri tvorení bonsajov sa viac odoberá než dodáva, a preto si myslím, že ak by som mal zaradiť umenie bonsajov do jednej z týchto pomyselných kategórií, zaradil by som ho do kategórie ,,umenia odoberania“.
V každom prípade musím poznamenať, že som bol ohromený zanietením pre bonsaje, ktoré v sebe prechovávali vystavovatelia. V rámci výstavy sa konala aj súťaž, ktorej sa zúčastnilo okrem Slovákov aj mnoho ľudí zo susedných Čiech či Poľska. Súťažiaci vystavovali svoje vlastné, s veľkým úsilím vytvorené bonsaje či suiseki a vzájomne si ich predstavovali. Následne sa na základe prísneho posudku rozhodovalo o udelení prvej ceny, ako i o ďalšom poradí exponátov. Miesto výstavy bolo plné tichého entuziazmu.
Ako sa dalo predpokladať, medzi vystavovanými exponátmi bolo najviac borovíc (Pinus thunbergii, Pinus densiflora, Pinus parviflora…), ale okrem nich sa našlo aj niekoľko javorov. Vystavovali sa dokonca aj bonsaje s malými plodmi. Pre mňa neznalého v rastlinách to však boli samé neznáme dreviny – za čo som sa ako Japonec aj tak trochu hanbil. Spolu s bonsajmi sa účastníci výstavy mohli kochať aj veľkým počtom suiseki – prírodných kameňov na podstavcoch alebo v miskách s pieskom.
Na výstave boli bonsaje rozličných veľkostí – od takých veľkých, že by ich nešlo „obopnúť“ ani obidvoma rukami až po tak malé, že by ich bolo možné položiť si na dlaň. Čas a trpezlivosť potrebná na vypestovanie jedného bonsaju. Trávenie času so živým organizmom zvaným rastlina. Estetické cítenie, ktoré z nej vytvorí krásne dielo. Tvar stromčeku. Pôvab a lesk listov. Rovnováha. Zmysel pre ročné obdobia. Atmosféra ,,malého vesmíru“ vytváraná týmto všetkým. Ja ako amatér tomu síce veľmi dobre nerozumiem, ale domnievam sa, že mnoho Slovákov, ktorí milujú prírodu určite dobre pozná ten pocit, keď sa človek nechá naplno pohltiť bonsajmi.
Mimochodom, množstvo bonsajov vyvážaných z Japonska vraj každým rokom stúpa vo finančnom vyjadrení o miliardy jenov. Vyzerá to tak, že bonsaje už nie sú len japonskými, ale stávajú sa svetovými. Taktiež treba dodať, že bonsaje už nepredstavujú len akúsi záľubu seniorov. Minimálne na Slovensku začínajú priťahovať aj veľa mladých ľudí.
Jun Shimmi
veľvyslanec Japonska v SR
Prešov je významné slovenské mesto, ktoré prosperovalo už v stredoveku. Má zhruba 100.000 obyvateľov. Od dávnych čias bolo známe ako univerzitné mesto a aj dnes navštevuje jeho vysoké školy okolo desať tisíc študentov. Mesto je taktiež známe aj ako mesto kultúry a v jeho nádherných uličkách sa zachovalo množstvo kamenných stavieb rôznych slohov ako barok, rokoko či gotika.
Hlavným dôvodom návštevy mesta bolo stretnutie s primátorkou, pani Andreou Turčanovou, a diskusia o posilnení spolupráce medzi Japonskom a Prešovom. Mal som však ešte jeden dôvod – presne v rovnakom čase sa v Prešove otvárala výstava bonsajov, na ktorú som bol pozvaný jej organizátormi.
Výstava bonsajov sa konala v priestoroch nádherného divadla prešovského kultúrneho centra PKO Čierny orol. Keď som vstúpil do veľkej haly tejto kamennej budovy, vzhliadol som hore a naskytol sa mi úchvatný pohľad na strop vyzdobený rôznofarebnými inkrustáciami a rezbami, pod ktorým bolo elegantne rozmiestnených viac než sto rozličných bonsajov a suiseki. Kombinácia vážnosti, ktorá vyžarovala z tejto stredovekej európskej budovy a pôvabu japonsky čistých, a zároveň chladných tvarov bonsajov vytvárala vskutku surrealistickú a zvláštnu atmosféru.
Tvorba bonsajov je umenie, pomocou ktorého sa ľudia snažia skoncentrovane znázorniť celú prírodu v malej miske a tvoriť tak akési ,,malé vesmíry”.
V šiestej časti svojho blogu (Slovenská kuchyňa - bryndzové halušky) som písal o tom, že umenie je vo všeobecnosti možné rozdeliť na dve kategórie: na tzv. ,,umenie pridávania“ – t.j. umenie, v ktorom sa krása dosahuje najmä ozdobami (napríklad architektúra mnohých európskych kostolov a pod.) a na tzv. ,,umenie odoberania“ – t.j. umenie, ktoré sa snaží nájsť elementárnu esenciu krásy odoberaním nepotrebných vecí (napríklad japonský čajový obrad, či v literatúre poézia haiku alebo waka).
Aj pri tvorení bonsajov sa viac odoberá než dodáva, a preto si myslím, že ak by som mal zaradiť umenie bonsajov do jednej z týchto pomyselných kategórií, zaradil by som ho do kategórie ,,umenia odoberania“.
V každom prípade musím poznamenať, že som bol ohromený zanietením pre bonsaje, ktoré v sebe prechovávali vystavovatelia. V rámci výstavy sa konala aj súťaž, ktorej sa zúčastnilo okrem Slovákov aj mnoho ľudí zo susedných Čiech či Poľska. Súťažiaci vystavovali svoje vlastné, s veľkým úsilím vytvorené bonsaje či suiseki a vzájomne si ich predstavovali. Následne sa na základe prísneho posudku rozhodovalo o udelení prvej ceny, ako i o ďalšom poradí exponátov. Miesto výstavy bolo plné tichého entuziazmu.
Ako sa dalo predpokladať, medzi vystavovanými exponátmi bolo najviac borovíc (Pinus thunbergii, Pinus densiflora, Pinus parviflora…), ale okrem nich sa našlo aj niekoľko javorov. Vystavovali sa dokonca aj bonsaje s malými plodmi. Pre mňa neznalého v rastlinách to však boli samé neznáme dreviny – za čo som sa ako Japonec aj tak trochu hanbil. Spolu s bonsajmi sa účastníci výstavy mohli kochať aj veľkým počtom suiseki – prírodných kameňov na podstavcoch alebo v miskách s pieskom.
Na výstave boli bonsaje rozličných veľkostí – od takých veľkých, že by ich nešlo „obopnúť“ ani obidvoma rukami až po tak malé, že by ich bolo možné položiť si na dlaň. Čas a trpezlivosť potrebná na vypestovanie jedného bonsaju. Trávenie času so živým organizmom zvaným rastlina. Estetické cítenie, ktoré z nej vytvorí krásne dielo. Tvar stromčeku. Pôvab a lesk listov. Rovnováha. Zmysel pre ročné obdobia. Atmosféra ,,malého vesmíru“ vytváraná týmto všetkým. Ja ako amatér tomu síce veľmi dobre nerozumiem, ale domnievam sa, že mnoho Slovákov, ktorí milujú prírodu určite dobre pozná ten pocit, keď sa človek nechá naplno pohltiť bonsajmi.
Mimochodom, množstvo bonsajov vyvážaných z Japonska vraj každým rokom stúpa vo finančnom vyjadrení o miliardy jenov. Vyzerá to tak, že bonsaje už nie sú len japonskými, ale stávajú sa svetovými. Taktiež treba dodať, že bonsaje už nepredstavujú len akúsi záľubu seniorov. Minimálne na Slovensku začínajú priťahovať aj veľa mladých ľudí.
Jun Shimmi
veľvyslanec Japonska v SR