9. časť: KOŠICE - Svetové dedičstvo UNESCO a druhý najstarší maratón na svete
2016/11/14
Košice sú krajským mestom Košického samosprávneho kraja ležiaceho na východnom Slovensku. Majú okolo 300.000 obyvateľov a po hlavnom meste SR Bratislave, sú druhým najväčším mestom v krajine. Severne od Košíc sa nachádza Poľsko a južne Maďarsko. Ak by sme z nich vyrazili autom a išli na východ, zhruba za hodinu až dve by sme sa dostali na hranice s Ukrajinou. Vzhľadom k svojej polohe Košice predstavovali už od dávnych čias strategicky dôležitý stredoeurópsky dopravný uzol, čo v minulosti významne prispelo k miestnej prosperite.
Bývam v Bratislave na západnom Slovensku, neďaleko rakúskej Viedne. Pravdepodobne to bolo dôvodom, prečo som nadobudol dojem, že práve v Košiciach je slovanský duch akosi silnejší, a preto pre mňa Košice predstavujú mesto prekypujúce svojskou exotikou i romantikou - jednoducho pravým duchom tejto krajiny.
Počnúc rozdelením Česko-Slovenska a následným osamostatnením v roku 1993, sa Slovensko začalo vďaka aktívnemu prijímaniu zahraničných investícií rozvíjať a napredovať. Najmä Košický kraj bol obzvlášť aktívny v prijímaní zahraničných investícií. Aj v súčasnosti sa tu nachádza množstvo zahraničných fabrík. Svoje zastúpenie tu majú i japonské spoločnosti. Na predmestí Košíc sa napríklad nachádza japonský závod, ktorý zamestnáva zhruba 2000 ľudí a v Michalovciach sídli ďalšia z japonských spoločností poskytujúca prácu až 3000 ľuďom. Počas mojej služobnej cesty som mal príležitosť obidve spoločnosti osobne navštíviť. Podpora obojsmerných investícií vychádza z obojstranne výhodných vzťahov na báze win-win rovnako ako pre japonský biznis, tak i pre prosperitu slovenskej (najmä košickej) ekonomiky. Zároveň som vďačný, že tieto investície napomáhajú aj prehlbovaniu priateľských vzťahov medzi našimi krajinami.
Okrem návštevy japonských podnikov som v Košiciach absolvoval aj zdvorilostné návštevy u predsedu Košického samosprávneho kraja a primátora mesta. Využil som túto príležitosť, aby som ich požiadal o ústretovosť a podporu pre Japoncov a japonské podniky, ktoré do regiónu prichádzajú. Taktiež sme si vymenili názory na možnosti ďalšieho posilňovania ekonomických vzťahov, rozvoja kultúrnych výmen, či podpory cestovného ruchu. V rozhovore sme sa tiež dotkli témy rozširovania a možností ďalšej spolupráce medzi Japonskom a mestom, resp. krajom.
Aj napriek tomu, že žijeme v 21. storočí, v dobe keď je možné komunikovať cez rozličné technológie, ako napr. internet či mobilné telefóny, pre napredovanie v práci je stále veľmi dôležité prísť na miesto osobne - osobne spoznať región, ochutnať miestne jedlo, rozprávať sa priamo s jeho obyvateľmi (a najmä jeho významnými predstaviteľmi) a takto si navzájom „pospájať tváre“. V Košiciach som opätovne cítil, že to tak nefunguje iba v Japonsku, ale na celom svete.
Ako podotkli predseda Košického samosprávneho kraja, i primátor Košíc, dôležitá je nielen podpora ekonomických vzťahov s Japonskom a japonských investícií v Košiciach, ale rovnako podstatné je i spájanie ľudí. Inými slovami: je obzvlášť dôležité spájať krajiny nielen na ekonomickej, ale aj na medziľudskej báze.
Pod pojmom „spájanie človeka s človekom“, sa v prvom rade myslí spolupráca v oblasti kultúry, t.j. vzájomné oboznamovanie sa s cudzou kultúrou. Slovo kultúra je však veľmi širokým pojmom – zahŕňa všetko od tradičného umenia po pop kultúru (napr. komiksy či animované filmy), ale môže to byť napr. aj kultúra miestnej kuchyne. Taktiež môžeme povedať, že i vzájomné spoznávanie jazyka (najmä šírenie výučby japonského jazyka na Slovensku) predstavuje istým spôsobom jednu z mnohých možností kultúrnych výmen.
Pre spájanie ľudí je dôležitý aj cestovný ruch. Práve preto by som chcel, aby čo najviac Slovákov navštevovalo a spoznávalo Japonsko, a súčasne, aby aj mnoho japonských turistov prichádzalo na Slovensko a zažilo krásy slovenskej prírody, spoznalo jeho bohatú históriu, tradičnú kultúru, či ochutnalo miestny alkohol a lahodnú slovenskú kuchyňu.
V súčasnosti takmer všetci japonskí turisti prichádzajúci na Slovensko navštívia prinajlepšom Bratislavu, a to zväčša len ako súčasť jednodňového výletu zo susednej Viedne. Strávia v hlavnom meste iba niekoľko hodín a následne sa vracajú späť. Treba však zdôrazniť, že napríklad až sedemdesiat percent z ôsmich slovenských pamiatok zapísaných do Zoznamu svetového kultúrneho a prírodného dedičstva UNESCO, sa nachádza na východe. Aj napriek tomu, že sú spomenuté v japonských bedekroch, Japonci ich v skutočnosti takmer vôbec nepoznajú. Tieto miesta pre nich predstavujú len akési skryté pamiatky mimo vychodenej cesty.
Avšak, pokiaľ by sa japonskí turisti vybrali až do Košíc, na východe Slovenska na nich čakajú viaceré klenoty svetového dedičstva - počnúc Spišským hradom - majestátnou stavbou, ktorá vyzerá, akoby sa vznášala v oblakoch. V súčasnosti sa dostanete autom z Bratislavy do Košíc prinajlepšom za štyri hodiny, avšak hovorí sa, že pokiaľ by sa dobudovala vnútroštátna diaľničná sieť (ktorá je údajne už tesne pred dokončením), skrátil by sa tento čas zhruba o polovicu. Z medzinárodného letiska v Košiciach tiež lietavajú priame lety do susednej Viedne, Varšavy či Prahy, ale aj do tureckého Istanbulu. Ak by ste preto mali počas návštevy Európy chuť nastúpiť na vnútroštátny, či vnútrokontinentálny let a zastavili sa v Košiciach, rozprestrie sa pred Vami svet stredoeurópskych pokladov, ktorý ešte mnoho Japoncov nepozná.
Mimochodom, pri príležitosti návštevy Úradu Košického samosprávneho kraja ma veľmi prekvapilo, keď mi pán predseda položil otázku, či poznám Japonca menom Takeši Só. Myslím si, že mnohým Japoncom ho nemusím predstavovať. Japonskí maratónci, bratia Takeši a Šigeru Só boli v sedemdesiatych až deväťdesiatych rokoch minulého storočia aktívni na medzinárodnej maratónskej scéne. Ako ma pán predseda informoval, od roku 1930 sa v Košiciach každoročne koná Medzinárodný maratón mieru, ktorý je po známom maratóne v americkom Bostone dokonca druhým najstarším maratónom na svete. Košický maratón sa môže taktiež pýšiť titulom najstaršieho športového podujatia v Európe. A práve tu, v Košiciach, Takeši Só obsadil v roku 1976 prvé miesto na Medzinárodnom maratóne mieru. Ešte aj dnes môžeme na Námestí Maratónu mieru nájsť jeho meno vytesané na pamätníku pripomínajúcom maratón (Námestie som neskôr navštívil i osobne a všimol som si, že na pamätníku je dokonca vytesané i meno japonskej víťazky ženského maratónu z roku 2004 - pani Riky Tabaši).
Čo som doteraz nevedel, je fakt, že určitá časť japonských fanúšikov maratónu košický Medzinárodný maratón mieru veľmi dobre pozná a dokonca sa na ňom aj zúčastňuje. Čírou náhodou sa dva dni po mojej návšteve Košíc, v nedeľu 2. októbra, konal už 93. ročník Medzinárodného maratónu mieru. Pán predseda Košického samosprávneho kraja ma naň dokonca pozval, čo ma ako amatérskeho bežca veľmi nadchlo. Z dôvodu množstva pracovných povinností som však bol, i keď nerád, nútený jeho pozvanie odmietnuť.
Po absolvovaní oficiálnych stretnutí som sa pred odchodom z Košíc zastavil v centre mesta a na Hlavnom námestí som si vychutnal ľahký obed. Bratislavské Hlavné námestie je štvorcového (nemeckého) typu, avšak to v Košiciach je naopak obrovské, podlhovasté a má kamennú dlažbu (ruský typ). Rovnako ako v Bratislave, aj tu je zakázaný vstup autám a 24 hodín denne, 365 dní v roku tak predstavuje raj pre chodcov. Námestie je také veľké, že ak by sme ho chceli celé prejsť, trvalo by nám to viac než 15 minút. V jeho strede sa týči obrovský Dóm svätej Alžbety. Námestie je obklopené množstvom starodávnych kamenných budov - mestskou radnicou, či rôznymi reštauráciami a kaviarňami. Námestie je obrovské a aj keď na prvý pohľad vyzerá zdanlivo pokojne, všade v obchodoch a v podnikoch je stále mnoho zákazníkov.
Po obede som popíjal kávu a sledujúc ľudí na námestí som si sľúbil, že na budúci rok si vezmem dovolenku a zúčastním sa na košickom maratóne.
(Mimochodom, ak by som sa na ňom budúci rok zúčastnil, stále tu zostáva jedna dôležitá otázka: zvládnem ho celý zabehnúť?)
Jun Shimmi
veľvyslanec Japonska v SR
Bývam v Bratislave na západnom Slovensku, neďaleko rakúskej Viedne. Pravdepodobne to bolo dôvodom, prečo som nadobudol dojem, že práve v Košiciach je slovanský duch akosi silnejší, a preto pre mňa Košice predstavujú mesto prekypujúce svojskou exotikou i romantikou - jednoducho pravým duchom tejto krajiny.
Počnúc rozdelením Česko-Slovenska a následným osamostatnením v roku 1993, sa Slovensko začalo vďaka aktívnemu prijímaniu zahraničných investícií rozvíjať a napredovať. Najmä Košický kraj bol obzvlášť aktívny v prijímaní zahraničných investícií. Aj v súčasnosti sa tu nachádza množstvo zahraničných fabrík. Svoje zastúpenie tu majú i japonské spoločnosti. Na predmestí Košíc sa napríklad nachádza japonský závod, ktorý zamestnáva zhruba 2000 ľudí a v Michalovciach sídli ďalšia z japonských spoločností poskytujúca prácu až 3000 ľuďom. Počas mojej služobnej cesty som mal príležitosť obidve spoločnosti osobne navštíviť. Podpora obojsmerných investícií vychádza z obojstranne výhodných vzťahov na báze win-win rovnako ako pre japonský biznis, tak i pre prosperitu slovenskej (najmä košickej) ekonomiky. Zároveň som vďačný, že tieto investície napomáhajú aj prehlbovaniu priateľských vzťahov medzi našimi krajinami.
Okrem návštevy japonských podnikov som v Košiciach absolvoval aj zdvorilostné návštevy u predsedu Košického samosprávneho kraja a primátora mesta. Využil som túto príležitosť, aby som ich požiadal o ústretovosť a podporu pre Japoncov a japonské podniky, ktoré do regiónu prichádzajú. Taktiež sme si vymenili názory na možnosti ďalšieho posilňovania ekonomických vzťahov, rozvoja kultúrnych výmen, či podpory cestovného ruchu. V rozhovore sme sa tiež dotkli témy rozširovania a možností ďalšej spolupráce medzi Japonskom a mestom, resp. krajom.
Aj napriek tomu, že žijeme v 21. storočí, v dobe keď je možné komunikovať cez rozličné technológie, ako napr. internet či mobilné telefóny, pre napredovanie v práci je stále veľmi dôležité prísť na miesto osobne - osobne spoznať región, ochutnať miestne jedlo, rozprávať sa priamo s jeho obyvateľmi (a najmä jeho významnými predstaviteľmi) a takto si navzájom „pospájať tváre“. V Košiciach som opätovne cítil, že to tak nefunguje iba v Japonsku, ale na celom svete.
Ako podotkli predseda Košického samosprávneho kraja, i primátor Košíc, dôležitá je nielen podpora ekonomických vzťahov s Japonskom a japonských investícií v Košiciach, ale rovnako podstatné je i spájanie ľudí. Inými slovami: je obzvlášť dôležité spájať krajiny nielen na ekonomickej, ale aj na medziľudskej báze.
Pod pojmom „spájanie človeka s človekom“, sa v prvom rade myslí spolupráca v oblasti kultúry, t.j. vzájomné oboznamovanie sa s cudzou kultúrou. Slovo kultúra je však veľmi širokým pojmom – zahŕňa všetko od tradičného umenia po pop kultúru (napr. komiksy či animované filmy), ale môže to byť napr. aj kultúra miestnej kuchyne. Taktiež môžeme povedať, že i vzájomné spoznávanie jazyka (najmä šírenie výučby japonského jazyka na Slovensku) predstavuje istým spôsobom jednu z mnohých možností kultúrnych výmen.
Pre spájanie ľudí je dôležitý aj cestovný ruch. Práve preto by som chcel, aby čo najviac Slovákov navštevovalo a spoznávalo Japonsko, a súčasne, aby aj mnoho japonských turistov prichádzalo na Slovensko a zažilo krásy slovenskej prírody, spoznalo jeho bohatú históriu, tradičnú kultúru, či ochutnalo miestny alkohol a lahodnú slovenskú kuchyňu.
V súčasnosti takmer všetci japonskí turisti prichádzajúci na Slovensko navštívia prinajlepšom Bratislavu, a to zväčša len ako súčasť jednodňového výletu zo susednej Viedne. Strávia v hlavnom meste iba niekoľko hodín a následne sa vracajú späť. Treba však zdôrazniť, že napríklad až sedemdesiat percent z ôsmich slovenských pamiatok zapísaných do Zoznamu svetového kultúrneho a prírodného dedičstva UNESCO, sa nachádza na východe. Aj napriek tomu, že sú spomenuté v japonských bedekroch, Japonci ich v skutočnosti takmer vôbec nepoznajú. Tieto miesta pre nich predstavujú len akési skryté pamiatky mimo vychodenej cesty.
Avšak, pokiaľ by sa japonskí turisti vybrali až do Košíc, na východe Slovenska na nich čakajú viaceré klenoty svetového dedičstva - počnúc Spišským hradom - majestátnou stavbou, ktorá vyzerá, akoby sa vznášala v oblakoch. V súčasnosti sa dostanete autom z Bratislavy do Košíc prinajlepšom za štyri hodiny, avšak hovorí sa, že pokiaľ by sa dobudovala vnútroštátna diaľničná sieť (ktorá je údajne už tesne pred dokončením), skrátil by sa tento čas zhruba o polovicu. Z medzinárodného letiska v Košiciach tiež lietavajú priame lety do susednej Viedne, Varšavy či Prahy, ale aj do tureckého Istanbulu. Ak by ste preto mali počas návštevy Európy chuť nastúpiť na vnútroštátny, či vnútrokontinentálny let a zastavili sa v Košiciach, rozprestrie sa pred Vami svet stredoeurópskych pokladov, ktorý ešte mnoho Japoncov nepozná.
Mimochodom, pri príležitosti návštevy Úradu Košického samosprávneho kraja ma veľmi prekvapilo, keď mi pán predseda položil otázku, či poznám Japonca menom Takeši Só. Myslím si, že mnohým Japoncom ho nemusím predstavovať. Japonskí maratónci, bratia Takeši a Šigeru Só boli v sedemdesiatych až deväťdesiatych rokoch minulého storočia aktívni na medzinárodnej maratónskej scéne. Ako ma pán predseda informoval, od roku 1930 sa v Košiciach každoročne koná Medzinárodný maratón mieru, ktorý je po známom maratóne v americkom Bostone dokonca druhým najstarším maratónom na svete. Košický maratón sa môže taktiež pýšiť titulom najstaršieho športového podujatia v Európe. A práve tu, v Košiciach, Takeši Só obsadil v roku 1976 prvé miesto na Medzinárodnom maratóne mieru. Ešte aj dnes môžeme na Námestí Maratónu mieru nájsť jeho meno vytesané na pamätníku pripomínajúcom maratón (Námestie som neskôr navštívil i osobne a všimol som si, že na pamätníku je dokonca vytesané i meno japonskej víťazky ženského maratónu z roku 2004 - pani Riky Tabaši).
Čo som doteraz nevedel, je fakt, že určitá časť japonských fanúšikov maratónu košický Medzinárodný maratón mieru veľmi dobre pozná a dokonca sa na ňom aj zúčastňuje. Čírou náhodou sa dva dni po mojej návšteve Košíc, v nedeľu 2. októbra, konal už 93. ročník Medzinárodného maratónu mieru. Pán predseda Košického samosprávneho kraja ma naň dokonca pozval, čo ma ako amatérskeho bežca veľmi nadchlo. Z dôvodu množstva pracovných povinností som však bol, i keď nerád, nútený jeho pozvanie odmietnuť.
Po absolvovaní oficiálnych stretnutí som sa pred odchodom z Košíc zastavil v centre mesta a na Hlavnom námestí som si vychutnal ľahký obed. Bratislavské Hlavné námestie je štvorcového (nemeckého) typu, avšak to v Košiciach je naopak obrovské, podlhovasté a má kamennú dlažbu (ruský typ). Rovnako ako v Bratislave, aj tu je zakázaný vstup autám a 24 hodín denne, 365 dní v roku tak predstavuje raj pre chodcov. Námestie je také veľké, že ak by sme ho chceli celé prejsť, trvalo by nám to viac než 15 minút. V jeho strede sa týči obrovský Dóm svätej Alžbety. Námestie je obklopené množstvom starodávnych kamenných budov - mestskou radnicou, či rôznymi reštauráciami a kaviarňami. Námestie je obrovské a aj keď na prvý pohľad vyzerá zdanlivo pokojne, všade v obchodoch a v podnikoch je stále mnoho zákazníkov.
Po obede som popíjal kávu a sledujúc ľudí na námestí som si sľúbil, že na budúci rok si vezmem dovolenku a zúčastním sa na košickom maratóne.
(Mimochodom, ak by som sa na ňom budúci rok zúčastnil, stále tu zostáva jedna dôležitá otázka: zvládnem ho celý zabehnúť?)
Jun Shimmi
veľvyslanec Japonska v SR