13. časť: Veľká vlna mrazov - inovať, diamantový prach a kapustnica
2017/2/23
Slovensko zasiahla po niekoľkých desaťročiach veľká vlna mrazov. Aj v jeho hlavnom meste, v Bratislave, pretrvávajú dennodenne mínusové teploty. Počas týchto mrazivých dní klesá teplota niekedy až pod mínus desať stupňov, pričom ranné a nočné teploty dosahujú viac než mínus pätnásť stupňov. Často sneží a celé mesto je zamrznuté. Miestne správy dokonca informovali o tom, že vodná hladina jednej časti Dunaja a jeho prítokov zamrzla a museli ju preto rozrážať ľadoborcom.
Podľa mojich slovenských rovesníkov (teda päťdesiatnikov) bývali v ich detstve bratislavské zimy podstatne tuhšie a neustále počas nich snežievalo. V posledných desaťročiach, azda vplyvom globálneho otepľovania, pribúda teplých zím. Často sa tiež stáva, že cez zimu nenasneží takmer vôbec. Z tohto dôvodu sa tohtoročná zima po dlhej dobe javí ako naozaj tuhá.
Keď som bol malý, býval som v blízkosti Tokia, v prefektúre Čiba. Pamätám si, že každú zimu niekoľkokrát snežilo. Spoločne s mladším bratom sme si v záhrade zo snehu stavali snehuliakov, či japonské iglu zvané „kamakura“. V poslednej dobe už i v Tokiu snežieva len zriedka. Vyzerá to tak, že tendencia otepľovania je rovnaká ako v Japonsku, tak i na Slovensku.
Jedného zimného rána som sa prebudil vo svojej rezidencii v Bratislave. Pozrel som sa von a scenéria bola z nejakého dôvodu čisto biela. Bolo to zvláštne, keďže nič nenapovedalo tomu, že by v noci snežilo. Keď som otvoril okno, zistil som, že zem bola tmavá. Stromy v záhrade, ako aj celý Horský park, však boli zahalené do snehobielej farby. Boli pokryté inovaťou.
Podľa slovníka je inovať ľad vznikajúci zmrznutím vodnej pary, či kvapiek vody, v styku s tuhými telesami (napr. so stromami) pri teplote pod mínus päť stupňov. Obsahuje množstvo bublín a je tak biela, nepriehľadná a veľmi krehká.
Na fotke môžete vidieť inovať, ktorú som odfotil v Horskom parku. Stromy, ktoré boli ešte cez leto zahalené do závoja zelenej, sa vďaka nej zmenili na snehobiele. Keď som sa tak medzi nimi prechádzal, nadobudol som pocit, že som obklopený akousi kupolou, ktorá je celá vytvorená z inovati. Bola to priam čarovná atmosféra.
V ten istý deň som išiel autom do mesta. Všetky stromoradia lemujúce ulice boli takisto zahalené do snehobielej inovati. V Japonsku kvitnú na jar sakury. Je na ne obzvlášť nádherný pohľad najmä keď sú nimi do bledoružova sfarbené celé aleje. V jednej chvíli, keď som na aute prechádzal alejou z inovati, upadol som do čudesného preludu a zdalo sa mi, že stromy odeté do bielych kryštálikov ľadu sú azda sakury s bielymi lupeňmi. Vtedy som precítil viac než kedykoľvek predtým krásu sakúr a inovati práve pre ich pominuteľnosť.
Po niekoľkých dňoch som jedného rána vstal z postele a keď som sa opäť pozrel von, srieň sa z nejakého dôvodu úplne stratil a stromy v parku boli opäť tmavo čierne. Naproti tomu, na zemi sa nepatrne nahromadilo čosi biele. Pomyslel som si, že to bude azda sneh. Keď som sa však prizrel lepšie, bolo to niečo úplne iné. Na oblohe nebolo ani mráčika. Bolo jasno a teplota dosahovala približne mínus pätnásť stupňov. Vyšiel som na záhradu a keď som sa skúsil dotknúť zeme, pocítil som, že sa na nej kopili akési kvapky jemného ľadu. Bol to meteorologický jav nazývaný ,,ľadová hmla“ alebo ,,diamantový prach“. Je to vodná para, ktorá v dôsledku chladu zamŕza priamo vo vzduchu.
Bratislava zasiahnutá veľkou vlnou mrazov, zahalená inovaťou, či diamantovým prachom je krásna a romantická. Keď však vyjdete von, vzduch je až bodavo mrazivý. Chodníky sú zľadovatené, chodí sa po nich veľmi ťažko a každodenný život sa tak stáva náročnejším. Keď fúka vietor, pocitová teplota klesá až pod mínus dvadsať stupňov. Samotný pobyt vonku je pre človeka utrpením.
Mimochodom, podľa jednej knihy vraj pri teplote mínus štrnásť stupňov zamŕza pivo a pri mínus pätnástich dokonca chlpy v nose.
Slováci však zostávajú vitálni aj v takejto tuhej zime. Len čo sa cez víkend trocha zlepší počasie, mnohí ľudia sa spolu s rodinami vyberajú von aj napriek tomu, že teplomer ukazuje len mínus desať či pätnásť stupňov.
Každý víkend chodím behávať na Železnú studničku – do lesoparku na predmestí Bratislavy, ktorý som Vám predstavil v piatej časti svojho blogu. Pred časom bolo jedného sobotného rána síce jasno, ale teplomer ukazoval iba sedem stupňov pod nulou. Pomyslel som si, že v takejto zime nebudú v parku takmer žiadni ľudia. Teplo som sa obliekol a takto zababušený som si išiel zabehať.
Na Železnej studničke bolo na počudovanie veľa Slovákov. Rôzni ľudia – od mladých dvojíc až po staršie manželské páry – si tam v tuhej zime užívali rannú prechádzku. Na kopci bolo taktiež veľa detí, ktoré prišli s rodičmi, a sánkovali sa na zamrznutom zasneženom svahu. Jazerá, ktoré sa nachádzajú hlbšie v parku a sú vždy až po okraj naplnené vodou, boli tentokrát tiež zamrznuté. Ľudia sa na nich korčuľovali, alebo hrali ľadový hokej.
Prekvapuje ma, akí sú Slováci odolní voči zime. Tiež som sa čudoval, že som nevidel takmer žiadneho Slováka, ktorý by na zľadovatených cestičkách spadol.
Keď sa z takejto zimy vraciam domov, dostávam chuť na kapustnicu. Kapustnica je polievka, ktorú Slováci jedávajú najmä na Vianoce – je to pre nich azda niečo ako pre Japonca tradičná novoročná polievka „zóni“.
Existuje nespočetne veľa spôsobov prípravy kapustnice - líši sa od domácnosti k domácnosti. Vo všeobecnosti túto polievku pripravujeme z nakladanej kapusty (v Japonsku sa predáva ako tzv. „sauerkraut“), údenej klobásy, bravčového mäsa, cibule, cesnaku atď. Tieto ingrediencie niekoľko hodín varíme a kapustnicu ochucujeme koreninami, ako napríklad červenou paprikou alebo rascou. Pridaním lyžice kyslej smotany nadobudne polievka ešte výraznejšiu chuť.
Nakladaná kapusta je v podstate fermentovaná. Je bohatá na vitamíny a je tiež veľmi výživná. Je vraj dobrá aj na zažívanie. Konzumuje sa napríklad i v spomínanej kapustnici - spoločne s namäkko uvarenou klobásou alebo bravčovým mäsom. Ručím Vám za to, že Vám kapustnica jemne zahreje telo. Jeden môj slovenský známy mi dal svoj overený recept a tak som sa odhodlal, že si ju po prvýkrát vyskúšam pripraviť. Bola obzvlášť chutná a príjemne ma zahriala.
Popri užívaní si tuhej, ale zato krásnej slovenskej zimy, som sa opäť naučil jednu z múdrostí Slovákov, teda to, ako zdravo prekonať chladnú a dlhú zimu.
Jun Shimmi
veľvyslanec Japonska v Slovenskej republike
Podľa mojich slovenských rovesníkov (teda päťdesiatnikov) bývali v ich detstve bratislavské zimy podstatne tuhšie a neustále počas nich snežievalo. V posledných desaťročiach, azda vplyvom globálneho otepľovania, pribúda teplých zím. Často sa tiež stáva, že cez zimu nenasneží takmer vôbec. Z tohto dôvodu sa tohtoročná zima po dlhej dobe javí ako naozaj tuhá.
Keď som bol malý, býval som v blízkosti Tokia, v prefektúre Čiba. Pamätám si, že každú zimu niekoľkokrát snežilo. Spoločne s mladším bratom sme si v záhrade zo snehu stavali snehuliakov, či japonské iglu zvané „kamakura“. V poslednej dobe už i v Tokiu snežieva len zriedka. Vyzerá to tak, že tendencia otepľovania je rovnaká ako v Japonsku, tak i na Slovensku.
Jedného zimného rána som sa prebudil vo svojej rezidencii v Bratislave. Pozrel som sa von a scenéria bola z nejakého dôvodu čisto biela. Bolo to zvláštne, keďže nič nenapovedalo tomu, že by v noci snežilo. Keď som otvoril okno, zistil som, že zem bola tmavá. Stromy v záhrade, ako aj celý Horský park, však boli zahalené do snehobielej farby. Boli pokryté inovaťou.
Podľa slovníka je inovať ľad vznikajúci zmrznutím vodnej pary, či kvapiek vody, v styku s tuhými telesami (napr. so stromami) pri teplote pod mínus päť stupňov. Obsahuje množstvo bublín a je tak biela, nepriehľadná a veľmi krehká.
Na fotke môžete vidieť inovať, ktorú som odfotil v Horskom parku. Stromy, ktoré boli ešte cez leto zahalené do závoja zelenej, sa vďaka nej zmenili na snehobiele. Keď som sa tak medzi nimi prechádzal, nadobudol som pocit, že som obklopený akousi kupolou, ktorá je celá vytvorená z inovati. Bola to priam čarovná atmosféra.
V ten istý deň som išiel autom do mesta. Všetky stromoradia lemujúce ulice boli takisto zahalené do snehobielej inovati. V Japonsku kvitnú na jar sakury. Je na ne obzvlášť nádherný pohľad najmä keď sú nimi do bledoružova sfarbené celé aleje. V jednej chvíli, keď som na aute prechádzal alejou z inovati, upadol som do čudesného preludu a zdalo sa mi, že stromy odeté do bielych kryštálikov ľadu sú azda sakury s bielymi lupeňmi. Vtedy som precítil viac než kedykoľvek predtým krásu sakúr a inovati práve pre ich pominuteľnosť.
Po niekoľkých dňoch som jedného rána vstal z postele a keď som sa opäť pozrel von, srieň sa z nejakého dôvodu úplne stratil a stromy v parku boli opäť tmavo čierne. Naproti tomu, na zemi sa nepatrne nahromadilo čosi biele. Pomyslel som si, že to bude azda sneh. Keď som sa však prizrel lepšie, bolo to niečo úplne iné. Na oblohe nebolo ani mráčika. Bolo jasno a teplota dosahovala približne mínus pätnásť stupňov. Vyšiel som na záhradu a keď som sa skúsil dotknúť zeme, pocítil som, že sa na nej kopili akési kvapky jemného ľadu. Bol to meteorologický jav nazývaný ,,ľadová hmla“ alebo ,,diamantový prach“. Je to vodná para, ktorá v dôsledku chladu zamŕza priamo vo vzduchu.
Bratislava zasiahnutá veľkou vlnou mrazov, zahalená inovaťou, či diamantovým prachom je krásna a romantická. Keď však vyjdete von, vzduch je až bodavo mrazivý. Chodníky sú zľadovatené, chodí sa po nich veľmi ťažko a každodenný život sa tak stáva náročnejším. Keď fúka vietor, pocitová teplota klesá až pod mínus dvadsať stupňov. Samotný pobyt vonku je pre človeka utrpením.
Mimochodom, podľa jednej knihy vraj pri teplote mínus štrnásť stupňov zamŕza pivo a pri mínus pätnástich dokonca chlpy v nose.
Slováci však zostávajú vitálni aj v takejto tuhej zime. Len čo sa cez víkend trocha zlepší počasie, mnohí ľudia sa spolu s rodinami vyberajú von aj napriek tomu, že teplomer ukazuje len mínus desať či pätnásť stupňov.
Každý víkend chodím behávať na Železnú studničku – do lesoparku na predmestí Bratislavy, ktorý som Vám predstavil v piatej časti svojho blogu. Pred časom bolo jedného sobotného rána síce jasno, ale teplomer ukazoval iba sedem stupňov pod nulou. Pomyslel som si, že v takejto zime nebudú v parku takmer žiadni ľudia. Teplo som sa obliekol a takto zababušený som si išiel zabehať.
Na Železnej studničke bolo na počudovanie veľa Slovákov. Rôzni ľudia – od mladých dvojíc až po staršie manželské páry – si tam v tuhej zime užívali rannú prechádzku. Na kopci bolo taktiež veľa detí, ktoré prišli s rodičmi, a sánkovali sa na zamrznutom zasneženom svahu. Jazerá, ktoré sa nachádzajú hlbšie v parku a sú vždy až po okraj naplnené vodou, boli tentokrát tiež zamrznuté. Ľudia sa na nich korčuľovali, alebo hrali ľadový hokej.
Prekvapuje ma, akí sú Slováci odolní voči zime. Tiež som sa čudoval, že som nevidel takmer žiadneho Slováka, ktorý by na zľadovatených cestičkách spadol.
Keď sa z takejto zimy vraciam domov, dostávam chuť na kapustnicu. Kapustnica je polievka, ktorú Slováci jedávajú najmä na Vianoce – je to pre nich azda niečo ako pre Japonca tradičná novoročná polievka „zóni“.
Existuje nespočetne veľa spôsobov prípravy kapustnice - líši sa od domácnosti k domácnosti. Vo všeobecnosti túto polievku pripravujeme z nakladanej kapusty (v Japonsku sa predáva ako tzv. „sauerkraut“), údenej klobásy, bravčového mäsa, cibule, cesnaku atď. Tieto ingrediencie niekoľko hodín varíme a kapustnicu ochucujeme koreninami, ako napríklad červenou paprikou alebo rascou. Pridaním lyžice kyslej smotany nadobudne polievka ešte výraznejšiu chuť.
Nakladaná kapusta je v podstate fermentovaná. Je bohatá na vitamíny a je tiež veľmi výživná. Je vraj dobrá aj na zažívanie. Konzumuje sa napríklad i v spomínanej kapustnici - spoločne s namäkko uvarenou klobásou alebo bravčovým mäsom. Ručím Vám za to, že Vám kapustnica jemne zahreje telo. Jeden môj slovenský známy mi dal svoj overený recept a tak som sa odhodlal, že si ju po prvýkrát vyskúšam pripraviť. Bola obzvlášť chutná a príjemne ma zahriala.
Popri užívaní si tuhej, ale zato krásnej slovenskej zimy, som sa opäť naučil jednu z múdrostí Slovákov, teda to, ako zdravo prekonať chladnú a dlhú zimu.
Jun Shimmi
veľvyslanec Japonska v Slovenskej republike