14. časť: Stvorený pre beh
2017/3/31
Napriek tomu, že je už polovica marca, v Bratislave, hlavnom meste Slovenska, naďalej pretrvávajú chladné dni. Dnes ráno bolo nula stupňov. Keď som však išiel so svojim psom na prechádzku do parku v blízkosti svojej rezidencie, zazrel som, že miestami už z čiernej zeme vykúkajú prvé zelené výhonky. Vyzerá to tak, že sa začína hlásiť jar. Keď som vzhliadol hore, videl som, že stromy v parku síce ešte nepučia, ale obloha, ktorú bolo vidno cez vetvičky, bola modrá, jasná a bez jediného obláčiku. Nebola to bledomodrá tokijská obloha zahalená do smogu, ale žiarivá azúrovo modrá obloha. Tiež som si všimol, že divé vtáky, ktoré cez zimu nebolo vôbec počuť, začali znova štebotať.
Začiatkom marca som si všimol, že počet ľudí, ktorí chodia behávať, náhle vzrástol. Počas tuhej zimy som ich v parku veľmi nevídal. Skoro ráno počas pracovných dní, ale aj cez víkendy, môžete znova vidieť v mestských parkoch či lesoch na predmestí množstvo Slovákov – od mladých až po starších ľudí, v pároch či rodinách, spolu so psom alebo osamote – ako sa príjemne potia a bežia, a to aj napriek tomu, že vzduch je ešte stále chladný.
Keď som prišiel na Slovensko, uvedomil som si, že je skvelé, že nielen na vidieku, ale aj v pomerne zaľudnenom hlavnom meste, sa nachádza veľa parkov, lesov či bežeckých tratí a to ako v jeho centre, tak i v jeho blízkosti. Môžete sa tu prechádzať alebo behať obklopení zeleňou bez toho, aby vám prekážal hluk áut či výfukové plyny.
Mimochodom, jedna z kníh, s ktorou som sa stretol počas svojho pôsobenia v Amerike, bola kniha „Born to run“ – Stvorení pre beh. Kniha sa začína otázkou autora Christophera McDougalla: „Prečo ma bolia nohy keď bežím?“ Autor v nej predstavuje rôznych ľudí, ktorí sa venujú behu. Píše napríklad o kmeni bežcov žijúcich v nepreskúmaných regiónoch Mexika, či o bežcoch, ktorí behajú bosí cez kaňony. Autor tiež spomína moderných bežcov poľujúcich celé hodiny na korisť, i „ultrabežcov“, ktorí vydržia behať 24 hodín v drsnom teréne. Táto kniha čitateľa naučí mať radosť z behu v prírode a súčasne z vedeckého hľadiska zrozumiteľne vysvetľuje to, aké mylné sú naše doterajšie poznatky o behaní. Kniha sa stala veľkým bestsellerom a hovorí sa, že zmenila beh viac ako 200.000 ľuďom v celej Amerike.
Džoging je mojou záľubou už od detstva. Behávam už od čias základnej školy. Keď som si však prečítal túto knihu, začal som sa zaujímať aj o beh naboso – tzv. „barefoot running“, či o beh v kopcoch a poliach – tzv. „trail run“. Táto kniha ma tiež prividela k záujmu o prírodnú a vegetariánsku stravu, ktorá dokáže výborne podporiť zdravý beh. V súvislosti s behom naboso som sa stal fanúšikom tenkých a ľahkých minimalistických topánok, v ktorých je možné behať s pocitom takmer ako keby ste behali bosí. Tento pocit mi umožňujú konkrétne päťprsté topánky „FiveFingers“.
Keď som býval v Tokiu, ešte než ma minulý rok preložili na Slovensko, pravidelne každý víkend som si obúval tieto topánky a zo svojho domu v centre mesta som sa vydával na asfaltové cesty. S pocitom, ako by som bol takmer bosý, som takto behával cez celé Tokio až do zálivu Odaiba.
Nemôžem síce povedať, že by som nemal nezvyčajný pôžitok aj z behu medzi mrakodrapmi a štvrťami centrálneho Tokia plných ľudí a betónu ako Šindžuku, Nihonbaši, Ginza či Cukidži, keď ho však porovnám s behom v zelenej prírode Bratislavy, pri ktorom cítim pod nohami naozajstnú zeminu, trávu, kamene či korene stromov, mám pocit, že sa tu moja radosť z behu päť až desaťnásobne zvyšuje.
Ak by som to rátal od detstva, ako amatér behám už takmer päťdesiat rokov. Ak porovnám Tokio a mestá mnohých krajín, v ktorých som doteraz žil a pôsobil ako diplomat, osobne si myslím, že mesto, ktoré je podľa mňa najviac zhovievavé k bežcom a umožňuje najviac pôžitku z behu, je americký Washington D.C. a slovenská Bratislava. Napriek tomu, že sú to hlavné mestá, nie sú až také veľké. Majú približne 500.000 až 700.000 obyvateľov. Obidve mestá majú dobre udržiavané cesty určené výlučne pre bicyklistov a chodcov. Tieto dve mestá sú taktiež obklopené bujnou zeleňou a nachádzajú sa pozdĺž veľkých riek (vo Washingtone D.C. je to rieka Potomac a v Bratislave Dunaj).
S príchodom jari sa na Slovensku začína sezóna outdoorových športov. Trvá približne sedem mesiacov, teda do jesene, zhruba do októbra. Koná sa tu vtedy množstvo športových udalostí, napríklad rôzne maratóny.
9. apríla sa koná Národný beh Devín – Bratislava. V tento deň beží spod Devínu, starého hradu nachádzajúceho sa na predmestí Bratislavy, niekoľko tisíc ľudí približne jedenásť kilometrov pozdĺž Dunaja až do samého centra mesta. Aj keď dĺžka trate predstavuje len štvrtinu oficiálneho maratónu (ktorý má približne 42 km), plánujem sa ho po prvom roku na Slovensku zúčastniť. Bude to môj prvý slovenský „maratón“. V septembri sa v Banskej Bystrici, malebnom meste medzi horami stredného Slovenska, koná ďalší beh, tentoraz Banskobystrický maratón. Pozval ma naň poslanec NR SR pochádzajúci z tohto mesta a rozhodol som sa, že sa ho taktiež zúčastním. Do tretice, v októbri sa v Košiciach, významnom meste východného Slovenska, koná zas Košický maratón, ktorý sa môže pýšiť prvenstvom najstaršieho európskeho maratónu. Po Bostonskom maratóne údajne predstavuje dokonca druhý najstarší maratón na svete. Tak, ako som písal v deviatej časti tohto blogu, je to podujatie s dlhoročnou tradíciou. V minulosti ho dokonca vyhral i jeden japonský atlét. Odporučil mi ho aj predseda Košického samosprávneho kraja, či primátor Košíc a chcel by som sa ho tiež zúčastniť.
Najdôležitejšia je samozrejme každodenná práca, avšak chcel by som sa stýkať s rôznymi Slovákmi aj takto – prostredníctvom športu. Rovnako dúfam, že aj vzhľadom k blížiacim sa olympijským hrám v Tokiu v roku 2020, bude možné prostredníctvom športu zblížiť Slovákov a Japoncov.
Jun Shimmi
veľvyslanec Japonska v Slovenskej republike
Začiatkom marca som si všimol, že počet ľudí, ktorí chodia behávať, náhle vzrástol. Počas tuhej zimy som ich v parku veľmi nevídal. Skoro ráno počas pracovných dní, ale aj cez víkendy, môžete znova vidieť v mestských parkoch či lesoch na predmestí množstvo Slovákov – od mladých až po starších ľudí, v pároch či rodinách, spolu so psom alebo osamote – ako sa príjemne potia a bežia, a to aj napriek tomu, že vzduch je ešte stále chladný.
Keď som prišiel na Slovensko, uvedomil som si, že je skvelé, že nielen na vidieku, ale aj v pomerne zaľudnenom hlavnom meste, sa nachádza veľa parkov, lesov či bežeckých tratí a to ako v jeho centre, tak i v jeho blízkosti. Môžete sa tu prechádzať alebo behať obklopení zeleňou bez toho, aby vám prekážal hluk áut či výfukové plyny.
Mimochodom, jedna z kníh, s ktorou som sa stretol počas svojho pôsobenia v Amerike, bola kniha „Born to run“ – Stvorení pre beh. Kniha sa začína otázkou autora Christophera McDougalla: „Prečo ma bolia nohy keď bežím?“ Autor v nej predstavuje rôznych ľudí, ktorí sa venujú behu. Píše napríklad o kmeni bežcov žijúcich v nepreskúmaných regiónoch Mexika, či o bežcoch, ktorí behajú bosí cez kaňony. Autor tiež spomína moderných bežcov poľujúcich celé hodiny na korisť, i „ultrabežcov“, ktorí vydržia behať 24 hodín v drsnom teréne. Táto kniha čitateľa naučí mať radosť z behu v prírode a súčasne z vedeckého hľadiska zrozumiteľne vysvetľuje to, aké mylné sú naše doterajšie poznatky o behaní. Kniha sa stala veľkým bestsellerom a hovorí sa, že zmenila beh viac ako 200.000 ľuďom v celej Amerike.
Džoging je mojou záľubou už od detstva. Behávam už od čias základnej školy. Keď som si však prečítal túto knihu, začal som sa zaujímať aj o beh naboso – tzv. „barefoot running“, či o beh v kopcoch a poliach – tzv. „trail run“. Táto kniha ma tiež prividela k záujmu o prírodnú a vegetariánsku stravu, ktorá dokáže výborne podporiť zdravý beh. V súvislosti s behom naboso som sa stal fanúšikom tenkých a ľahkých minimalistických topánok, v ktorých je možné behať s pocitom takmer ako keby ste behali bosí. Tento pocit mi umožňujú konkrétne päťprsté topánky „FiveFingers“.
Keď som býval v Tokiu, ešte než ma minulý rok preložili na Slovensko, pravidelne každý víkend som si obúval tieto topánky a zo svojho domu v centre mesta som sa vydával na asfaltové cesty. S pocitom, ako by som bol takmer bosý, som takto behával cez celé Tokio až do zálivu Odaiba.
Nemôžem síce povedať, že by som nemal nezvyčajný pôžitok aj z behu medzi mrakodrapmi a štvrťami centrálneho Tokia plných ľudí a betónu ako Šindžuku, Nihonbaši, Ginza či Cukidži, keď ho však porovnám s behom v zelenej prírode Bratislavy, pri ktorom cítim pod nohami naozajstnú zeminu, trávu, kamene či korene stromov, mám pocit, že sa tu moja radosť z behu päť až desaťnásobne zvyšuje.
Ak by som to rátal od detstva, ako amatér behám už takmer päťdesiat rokov. Ak porovnám Tokio a mestá mnohých krajín, v ktorých som doteraz žil a pôsobil ako diplomat, osobne si myslím, že mesto, ktoré je podľa mňa najviac zhovievavé k bežcom a umožňuje najviac pôžitku z behu, je americký Washington D.C. a slovenská Bratislava. Napriek tomu, že sú to hlavné mestá, nie sú až také veľké. Majú približne 500.000 až 700.000 obyvateľov. Obidve mestá majú dobre udržiavané cesty určené výlučne pre bicyklistov a chodcov. Tieto dve mestá sú taktiež obklopené bujnou zeleňou a nachádzajú sa pozdĺž veľkých riek (vo Washingtone D.C. je to rieka Potomac a v Bratislave Dunaj).
S príchodom jari sa na Slovensku začína sezóna outdoorových športov. Trvá približne sedem mesiacov, teda do jesene, zhruba do októbra. Koná sa tu vtedy množstvo športových udalostí, napríklad rôzne maratóny.
9. apríla sa koná Národný beh Devín – Bratislava. V tento deň beží spod Devínu, starého hradu nachádzajúceho sa na predmestí Bratislavy, niekoľko tisíc ľudí približne jedenásť kilometrov pozdĺž Dunaja až do samého centra mesta. Aj keď dĺžka trate predstavuje len štvrtinu oficiálneho maratónu (ktorý má približne 42 km), plánujem sa ho po prvom roku na Slovensku zúčastniť. Bude to môj prvý slovenský „maratón“. V septembri sa v Banskej Bystrici, malebnom meste medzi horami stredného Slovenska, koná ďalší beh, tentoraz Banskobystrický maratón. Pozval ma naň poslanec NR SR pochádzajúci z tohto mesta a rozhodol som sa, že sa ho taktiež zúčastním. Do tretice, v októbri sa v Košiciach, významnom meste východného Slovenska, koná zas Košický maratón, ktorý sa môže pýšiť prvenstvom najstaršieho európskeho maratónu. Po Bostonskom maratóne údajne predstavuje dokonca druhý najstarší maratón na svete. Tak, ako som písal v deviatej časti tohto blogu, je to podujatie s dlhoročnou tradíciou. V minulosti ho dokonca vyhral i jeden japonský atlét. Odporučil mi ho aj predseda Košického samosprávneho kraja, či primátor Košíc a chcel by som sa ho tiež zúčastniť.
Najdôležitejšia je samozrejme každodenná práca, avšak chcel by som sa stýkať s rôznymi Slovákmi aj takto – prostredníctvom športu. Rovnako dúfam, že aj vzhľadom k blížiacim sa olympijským hrám v Tokiu v roku 2020, bude možné prostredníctvom športu zblížiť Slovákov a Japoncov.
Jun Shimmi
veľvyslanec Japonska v Slovenskej republike