17. časť: Muž s číslom
2017/5/24
Čo si predstavíte, keď sa povie ,,muž s číslom“? Mne príde na myseľ ako prvé číslo 007 a James Bond, ten anglický tajný agent s povolením zabíjať, ktorý je známy z kníh či filmov.
Od môjho príchodu na Slovensko uplynul už jeden rok, a i aj som sa tu stihol stať mužom s číslom... lenže s povolením behať. Nedávno mi bolo pridelené štartovné číslo na 70. ročníku Národného behu Devín – Bratislava, ktorý sa koná v hlavnom meste Slovenska, Bratislave.
Štart tohto behu je pod hradom Devín, na mieste sútoku dvoch riek, kde sa stretávajú vody Moravy, tiahnucej sa južne z Čiech a Dunaja, tečúceho východne z Rakúska. Z vrcholu hradu týčiaceho sa na vysokom brale nad brehmi riek pozdĺž hraníc je možné dovidieť do diaľky až na šíre lesy Rakúska, Česka i Slovenska.
Počas tohto behu sa beží spod hradu Devín približne 11 kilometrov pozdĺž Dunaja až do cieľa v Starom Meste. Jeho prvý ročník sa konal hneď po druhej svetovej vojne v roku 1947. Zúčastnilo sa ho údajne len 24 ľudí. Beh zažil v minulosti rôzne historické míľniky, ako vzostup komunistického režimu v Česko-Slovensku, Nežnú revolúciu či oddelenie a osamostatnenie sa Slovenska. Na jeho tohtoročnom, už sedemdesiatom ročníku sa zúčastnilo približne až 7500 ľudí. Beh sa stal významným podujatím.
V samotný deň podujatia, v nedeľu deviateho apríla, bolo slnečno a boli tak ideálne podmienky na beh. Keď som prišiel skoro ráno pod hrad na miesto štartu, na námestí sa už zhromažďovalo množstvo starších i mladších mužov a žien. Po boku tiekol prudko Dunaj a nado mnou žiaril v rannom slnku hrad Devín. V porovnaní s Japonskom je na Slovensku menej vlhkosti a vzduch tu má inú priezračnosť. Mám pocit, že práve preto sa mi tu všetka scenéria zdá byť akási jasnejšia.
O desiatej hodine ráno zaznel výstrel zo starého hradného dela a viac než 7000 ľudí naraz vyštartovalo.
Aj keď píšem, že sa vyštartovalo naraz, je samozrejme nemožné a aj nebezpečné, aby také veľké množstvo ľudí začalo odrazu bežať. Situácia vyzerala v skutočnosti tak, že najprv sa z prvých línií vyrútili ako šípy elitní bežci. Väčšina bežných účastníkov behu, a najmä bežci ako ja, ktorí boli v strede či vzadu skupiny natlačení ako sardinky, nemohli spočiatku veľmi bežať. Aby sme nenarážali do okolitých ľudí, začali sme najprv krokom. Keď sa však napokon vyšlo na cestu, skupina sa rozdelila a konečne sme mohli začať s naozajstným behom.
Bežalo sa pozdĺž Dunaja, po dláždenej obojsmernej dvojprúdovej ceste spájajúcej mestskú časť Devín a Staré Mesto. Počas behu bol po jej celej dĺžke zákaz vstupu vozidlám a cesta tak slúžila výlučne len bežcom. Mestská časť Devín, z kadiaľ sa štartovalo, je tichá a krásna obec bohatá na zeleň. Myslím si, že by tu po odchode do dôchodku chcelo istotne bývať mnoho Bratislavčanov. Niekoľko tisíc bežcov z tadiaľto bežalo pozdĺž trate až do Starého Mesta, sledujúc po pravej strane tok Dunaja.
Popri ceste bolo mnoho Slovákov, ktorí nás povzbudzovali. Veľa z nich kričalo ,,poči! poči!”. Poči je v japončine typické meno pre psa, a preto som bol z ich povzbudzovania z počiatku trocha zmätený. Neskôr som pochopil, že to slovo, ktoré mi znelo ako ,,poči“ bolo vlastne slovenské ,,poď!“
Najrýchlejší bežci, ktorí boli ocenení, zabehli 11-kilometrovú trať za zhruba 35 minút. V porovnaní s približne 42 kilometrovým maratónom, bežali všetci patrične rýchlym tempom. Ja som však bežec v strednom veku a navyše som víkendový trailový bežec - behávam teda bežne len po horách v okolí Bratislavy. Zriedkakedy bežím viac než 10 kilometrov po tvrdej dláždenej ceste. Počas druhej polovice behu ma rozbolela ľavá noha, avšak aj napriek tomu som sa z plných síl snažil a napokon som dorazil do cieľa s časom jedna hodina osem minút dvanásť sekúnd.
Bežal som spoločne so 7500 ľuďmi, a nebol tak bohužiaľ čas na bližšie rozhovory s ostatnými bežcami. Cítil som však, že už tým, že som si mohol so všetkými takto spoločne, aj keď síce trocha bolestivo, ale zato radostne zabehať a zažiť tento zdravý beh, sa moja spriaznenosť so Slovákmi opäť prehĺbila.
Podľa rubriky miestnych novín z 10. apríla údajne až 47,7% Slovákov bežne necvičí. Je to však o niečo menej než priemer krajín Európskej únie, ktorý je 48,8%. Podľa týchto štatistík je zo všetkých krajín EÚ najviac necvičiacich v Rumunsku (84,4%). Ďalej nasleduje Bulharsko, potom Grécko a Taliansko. Naopak, krajina, kde je najmenej necvičiacich je Dánsko (18,7%), za ktorým nasleduje Fínsko, Švédsko, Rakúsko a Nórsko.
Čím to je, že ľudia žijúci v krajinách strednej, východnej či južnej Európy, kde je podnebie príjemné a porovnateľne teplejšie, veľa necvičia a naopak, ľudia z krajín severnej Európy, v ktorých prevažuje nevľúdna chladná klíma a veľa sneží, cvičia viac? Žeby to bolo tým, že v tých prvých krajinách, vrátane Slovenska, je víno či pivo obzvlášť lahodné a možno práve preto je tu veľa ľudí, ktorých to viac než si ísť zacvičiť, ťahá skôr do pivárne či vinárne? Veľmi tomu nerozumiem.
Národný beh Devín – Bratislava slávi tento rok už svoje 70. výročie, má dlhú históriu a možno preto vyniká veľmi dobrou organizáciou. Či už to bol samotný príjemný beh pozdĺž Dunaja alebo rôzne sprievodné udalosti, či vystúpenia čakajúce na bežcov v Starom Meste po dobehnutí do cieľa, bol to deň plný radosti. Budúci rok by som sa chcel Národného behu Devín – Bratislava opäť zúčastniť.
Jediný detail, s ktorým som bol osobne nespokojný bolo moje štartovné číslo - 5574. Medzi Japoncami je veľa poverčivých ľudí. Tiež k nim patrím, a preto som sa, len čo sa spustila registrácia bežcov, v nádeji, že dostanem čo najnižšie číslo, prihlásil najprv cez internet. Hoci som neočakával, že dostanem práve 007, dúfal som, že mi pridelia aspoň ľahšie zapamätateľnú číslicu - napríklad menšiu ako tisíc.
Jun Shimmi
veľvyslanec Japonska v Slovenskej republike
Od môjho príchodu na Slovensko uplynul už jeden rok, a i aj som sa tu stihol stať mužom s číslom... lenže s povolením behať. Nedávno mi bolo pridelené štartovné číslo na 70. ročníku Národného behu Devín – Bratislava, ktorý sa koná v hlavnom meste Slovenska, Bratislave.
Štart tohto behu je pod hradom Devín, na mieste sútoku dvoch riek, kde sa stretávajú vody Moravy, tiahnucej sa južne z Čiech a Dunaja, tečúceho východne z Rakúska. Z vrcholu hradu týčiaceho sa na vysokom brale nad brehmi riek pozdĺž hraníc je možné dovidieť do diaľky až na šíre lesy Rakúska, Česka i Slovenska.
Počas tohto behu sa beží spod hradu Devín približne 11 kilometrov pozdĺž Dunaja až do cieľa v Starom Meste. Jeho prvý ročník sa konal hneď po druhej svetovej vojne v roku 1947. Zúčastnilo sa ho údajne len 24 ľudí. Beh zažil v minulosti rôzne historické míľniky, ako vzostup komunistického režimu v Česko-Slovensku, Nežnú revolúciu či oddelenie a osamostatnenie sa Slovenska. Na jeho tohtoročnom, už sedemdesiatom ročníku sa zúčastnilo približne až 7500 ľudí. Beh sa stal významným podujatím.
V samotný deň podujatia, v nedeľu deviateho apríla, bolo slnečno a boli tak ideálne podmienky na beh. Keď som prišiel skoro ráno pod hrad na miesto štartu, na námestí sa už zhromažďovalo množstvo starších i mladších mužov a žien. Po boku tiekol prudko Dunaj a nado mnou žiaril v rannom slnku hrad Devín. V porovnaní s Japonskom je na Slovensku menej vlhkosti a vzduch tu má inú priezračnosť. Mám pocit, že práve preto sa mi tu všetka scenéria zdá byť akási jasnejšia.
O desiatej hodine ráno zaznel výstrel zo starého hradného dela a viac než 7000 ľudí naraz vyštartovalo.
Aj keď píšem, že sa vyštartovalo naraz, je samozrejme nemožné a aj nebezpečné, aby také veľké množstvo ľudí začalo odrazu bežať. Situácia vyzerala v skutočnosti tak, že najprv sa z prvých línií vyrútili ako šípy elitní bežci. Väčšina bežných účastníkov behu, a najmä bežci ako ja, ktorí boli v strede či vzadu skupiny natlačení ako sardinky, nemohli spočiatku veľmi bežať. Aby sme nenarážali do okolitých ľudí, začali sme najprv krokom. Keď sa však napokon vyšlo na cestu, skupina sa rozdelila a konečne sme mohli začať s naozajstným behom.
Bežalo sa pozdĺž Dunaja, po dláždenej obojsmernej dvojprúdovej ceste spájajúcej mestskú časť Devín a Staré Mesto. Počas behu bol po jej celej dĺžke zákaz vstupu vozidlám a cesta tak slúžila výlučne len bežcom. Mestská časť Devín, z kadiaľ sa štartovalo, je tichá a krásna obec bohatá na zeleň. Myslím si, že by tu po odchode do dôchodku chcelo istotne bývať mnoho Bratislavčanov. Niekoľko tisíc bežcov z tadiaľto bežalo pozdĺž trate až do Starého Mesta, sledujúc po pravej strane tok Dunaja.
Popri ceste bolo mnoho Slovákov, ktorí nás povzbudzovali. Veľa z nich kričalo ,,poči! poči!”. Poči je v japončine typické meno pre psa, a preto som bol z ich povzbudzovania z počiatku trocha zmätený. Neskôr som pochopil, že to slovo, ktoré mi znelo ako ,,poči“ bolo vlastne slovenské ,,poď!“
Najrýchlejší bežci, ktorí boli ocenení, zabehli 11-kilometrovú trať za zhruba 35 minút. V porovnaní s približne 42 kilometrovým maratónom, bežali všetci patrične rýchlym tempom. Ja som však bežec v strednom veku a navyše som víkendový trailový bežec - behávam teda bežne len po horách v okolí Bratislavy. Zriedkakedy bežím viac než 10 kilometrov po tvrdej dláždenej ceste. Počas druhej polovice behu ma rozbolela ľavá noha, avšak aj napriek tomu som sa z plných síl snažil a napokon som dorazil do cieľa s časom jedna hodina osem minút dvanásť sekúnd.
Bežal som spoločne so 7500 ľuďmi, a nebol tak bohužiaľ čas na bližšie rozhovory s ostatnými bežcami. Cítil som však, že už tým, že som si mohol so všetkými takto spoločne, aj keď síce trocha bolestivo, ale zato radostne zabehať a zažiť tento zdravý beh, sa moja spriaznenosť so Slovákmi opäť prehĺbila.
Podľa rubriky miestnych novín z 10. apríla údajne až 47,7% Slovákov bežne necvičí. Je to však o niečo menej než priemer krajín Európskej únie, ktorý je 48,8%. Podľa týchto štatistík je zo všetkých krajín EÚ najviac necvičiacich v Rumunsku (84,4%). Ďalej nasleduje Bulharsko, potom Grécko a Taliansko. Naopak, krajina, kde je najmenej necvičiacich je Dánsko (18,7%), za ktorým nasleduje Fínsko, Švédsko, Rakúsko a Nórsko.
Čím to je, že ľudia žijúci v krajinách strednej, východnej či južnej Európy, kde je podnebie príjemné a porovnateľne teplejšie, veľa necvičia a naopak, ľudia z krajín severnej Európy, v ktorých prevažuje nevľúdna chladná klíma a veľa sneží, cvičia viac? Žeby to bolo tým, že v tých prvých krajinách, vrátane Slovenska, je víno či pivo obzvlášť lahodné a možno práve preto je tu veľa ľudí, ktorých to viac než si ísť zacvičiť, ťahá skôr do pivárne či vinárne? Veľmi tomu nerozumiem.
Národný beh Devín – Bratislava slávi tento rok už svoje 70. výročie, má dlhú históriu a možno preto vyniká veľmi dobrou organizáciou. Či už to bol samotný príjemný beh pozdĺž Dunaja alebo rôzne sprievodné udalosti, či vystúpenia čakajúce na bežcov v Starom Meste po dobehnutí do cieľa, bol to deň plný radosti. Budúci rok by som sa chcel Národného behu Devín – Bratislava opäť zúčastniť.
Jediný detail, s ktorým som bol osobne nespokojný bolo moje štartovné číslo - 5574. Medzi Japoncami je veľa poverčivých ľudí. Tiež k nim patrím, a preto som sa, len čo sa spustila registrácia bežcov, v nádeji, že dostanem čo najnižšie číslo, prihlásil najprv cez internet. Hoci som neočakával, že dostanem práve 007, dúfal som, že mi pridelia aspoň ľahšie zapamätateľnú číslicu - napríklad menšiu ako tisíc.
Jun Shimmi
veľvyslanec Japonska v Slovenskej republike