Pevná pozícia Japonska v otázke územnej suverenity nad ostrovmi Takešima

  Z veľkého počtu starých dokumentov a máp je evidentné, že Japonsko si bolo dlhodobo vedomé existencie ostrovov Takešima. Už na začiatku 17. storočia japonská vláda (vtedajší šógunát Tokugawa) formálne udelila svojmu ľudu právo plaviť sa na ostrov Ucurjó, pričom ostrovy Takešima slúžili ako kotvisko pre lode na ceste na tento ostrov. Ostrovy taktiež využívala na lov a zber morských zdrojov ako uškatcov a ustríc. Japonsko nastolilo svoju suverenitu nad ostrovmi Takešima najneskôr v polovici 17.storočia.
  Na začiatku 20.storočia žiadali obyvatelia ostrovov Oki (spadajúcich pod prefektúru Šimane) o stabilné prostredie, ktoré by im umožnilo naplno podnikať v  love uškatcov. Vláda sa na základe toho rozhodla začleniť ostrovy Takešima pod prefektúru Šimane a opätovne tak nad nimi potvrdiť svoju suverenitu. Zapísala ostrovy do štátneho pozemkového katastra, na lov uškatcov sa zaviedol licenčný systém a začal sa účtovať poplatok za využívanie štátnych pozemkov. Japonská vláda uplatňovala suverenitu mierovo a bez akýchkoľvek námietok iných národov. V tom čase už nastolená suverenita Japonska nad ostrovmi Takešima sa takto stala aj pre ostatné krajiny z hľadiska moderného medzinárodného práva ešte zreteľnejšou.
  V procese príprav Sanfranciskej mierovej zmluvy (podpísaná 8.septembra 1951; nadobudla platnosť 28. apríla 1952), ktorá okrem iného upravovala konečné povojnové usporiadanie japonského územia, Kórejská republika žiadala Spojené štáty, aby pridali ostrovy Takešima k územiam, ktorých sa malo Japonsko po druhej svetovej vojne vzdať. Spojené štáty však túto požiadavku jednoznačne odmietli, pričom poznamenali, že ostrovy Takešima „...nikdy neboli považované za súčasť Kórey...“, ale boli japonským územím. Dokazujú to diplomatické dokumenty zverejnené vládou Spojených štátov. Sanfranciská mierová zmluva v tomto kontexte uvádza „Kóreu, vrátane ostrovov Quelpart, Port Hamilton a Dagelet“ ako územia, ktorých sa musí Japonsko zriecť, pričom zámerne vynecháva ostrovy Takešima. Zmluva, ktorá ustanovila medzinárodný poriadok po druhej svetovej vojne takto potvrdzuje, že ostrovy Takešima sú japonským územím. Okrem toho, potom ako zmluva nadobudla platnosť, Spojené štáty oznámili  Japonsku, že budú využívať ostrovy na cvičné bombardovanie. Na základe dohody so Spojenými štátmi ich Japonsko označilo ako územie slúžiace na cvičné bombardovanie a  oznámilo túto skutočnosť verejnosti. V rámci medzinárodného poriadku po druhej svetovej vojne boli ostrovy Takešima jednoznačne uznané za japonské územie.
  V januári 1952, bezprostredne pred nadobudnutím platnosti Sanfranciskej mierovej zmluvy však Kórejská republika jednostranne stanovila tzv. „líniu Syngman Rhee“ a zahrnula pod svoju stranu línie aj ostrovy Takešima. Tento čin bol jednoznačne v rozpore s medzinárodným právom a japonská vláda proti nemu okamžite a dôrazne protestovala, pričom uviedla, že túto líniu neuznáva. Napriek tomu Kórejská republika na ostrovoch neskôr umiestnila trvalý bezpečnostný personál, postavila ubytovne, monitorovací objekt, maják a prístavné zariadenia. Okupácia ostrovov Takešima Kórejskou republikou nemá v medzinárodnom práve žiadny právny základ a Japonsko proti každému z týchto činov dôrazne protestuje a požaduje Kórejskú republiku o stiahnutie sa z územia. Žiadne opatrenia, ktoré Kórejská republika prijíma v súvislosti s ostrovmi Takešima na základe takejto nezákonnej okupácie nemajú právne odôvodnenie a nemôžu ani vytvoriť žiadny právny podklad pre uplatňpovanie nárokov na suverenitu nad ostrovmi. (Pozri tiež :*1 a *2)
  Japonsko od konca druhej svetovej vojny neustále nasledovalo cestu mierového národa a od roku 1954 navrhlo v rámci hľadania mierového riešenia najmenej trikrát predložiť spor o územnej zvrchovanosti nad ostrovmi Takešima Medzinárodnému súdnemu dvoru. Kórejská republika však všetky tieto návrhy zamietla. Je mimoriadne poľutovaniahodné, že Kórejská republika, ako krajina, ktorá na medzinárodnej scéne zohráva dôležitú úlohu, sa obrátila chrbtom k riešeniu, ktoré by bolo založené na medzinárodnom práve. Japonsko však bude aj naďalej prijímať primerané opatrenia, aby mohlo vyriešiť spor pokojnou a mierovou cestou v súlade s medzinárodným právom.

*1 Ako vôbec po prvýkrát v histórii vo funkcii úradujúceho prezidenta, prišiel v  roku 2012 na ostrovy Takešima vtedajší prezident Kórejskej republiky Lee Myung-bak. Ostrovy odvtedy navštívili aj členovia kórejskej vlády a národného zhromaždenia. Nedávno, v júli 2016, prišiel na ostrovy bývalý predseda kórejskej Demokratickej strany Moon Jae-in. Po každom z týchto incidentov japonská vláda dôrazne protestovala a vždy bezodkladne oznámila kórejskej vláde, že takéto činy sú vzhľadom na japonskú pozíciu týkajúcu sa zvrchovanosti nad ostrovmi neprijateľné a mimoriadne poľutovaniahodné. Zároveň naliehala na vládu Kórejskej republiky, aby zabezpečila, nech sa podobné činy už neopakujú.

*2 Séria činov uskutočnených Kórejskou republikou nemá v medzinárodnom práve žiadnu dôkaznú silu a nemá žiadny vplyv na určenie suverenity, pretože Japonsko proti nim už od samého začiatku územného sporu vyvolaného nezákonným jednostranným zriadením „línie Syngman Rhee“ neustále protestovalo. Kórejská republika okrem toho tvrdí, že okupácia ostrovov Takešima je aktom na obnovenie ich suverenity. Aby však dokázala opodstatnenosť svojho tvrdenia, musela by predložiť dôkaz o tom, že vykonávala účinnú kontrolu nad ostrovmi Takešima už pred účinnou kontrolou Japonska a  pred opätovným potvrdením územnej zvrchovanosti nad ostrovmi Japonskom v roku 1905. Kórejská republika však doteraz nikdy takýto dôkaz nepredložila.

Uznanie ostrovov Takešima

Uznanie ostrovov Takešima v Japonsku

1) Skupina ostrovov, ktoré sa v súčasnosti nazývajú Takešima, bola kedysi známa ako „Macušima“ a naopak, ostrov dnes nazývaný Ucurjó bol kedysi známy ako „Takešima“ alebo „Isotakešima“ (obr.1). Aj napriek tomu, že názvy ostrovov Takešima a Ucurjó sa kvôli chybám v mapovaní ostrova Ucurjó európskymi prieskumníkmi istú dobu zamieňali, z rôznych máp a dokumentov možno potvrdiť, že Japonsko už od dávna uznávalo existenciu ostrovov „Takešima“ a „Macušima“. Na mnohých mapách, vrátane najvýznamnejšieho publikovaného kartografického vyobrazenia Japonska- mapy Kaisei Nippon Joiči Rotei Zenzu (Revidovaná kompletná mapa japonských pozemkov a ciest – prvýkrát vydaná v roku 1779 Sekisui Nagakubom), sú napríklad polohy ostrovov Ucurjó a Takešima zaznamenané presne na ich terajších pozíciách - medzi Kórejským polostrovom a ostrovmi Oki.

2) V roku 1787 prišiel na ostrov Ucurjó francúzsky prieskumník Jean-Francois de Galaup, Comte de La Perouse a pomenoval ho „Dagelet“. Neskôr, v roku 1789 sa naň doplavil britský prieskumník James Colnett, ktorý ho pomenoval „Argonaut“. Vzhľadom na to, že v mapovaní zemepisných šírok a dĺžok boli nepresnosti, ostrov Ucurjó bol na európskych mapách neskôr vyobrazovaný ako dva samostatné ostrovy (obr.2).
 

Obr. 1 (Staré pomenovanie)	Obr. 2 (Pomenovanie z konca 19. storočia)

3) Philipp Franz von Siebod, lekár pôsobiaci na ostrove Dedžima v Nagasaki, zostavil v Európe „Mapu Japonska“ (1840). Z rôznych japonských dokumentov a máp zistil, že medzi ostrovmi Oki a Kórejským polostrovom sa nachádzala dvojica ostrovov – „Takešima“ (dnešný ostrov Ucurjó) a „Macušima“ (dnešné ostrovy Takešima). Zároveň tiež vedel, že aj na európskych mapách sa nachádzala dvojica ostrovov – známa ako „Argonaut“ a „Dagelet“. V dôsledku toho Siebold na svojej mape uviedol „Argonaut“ ako „Takašima“ a „Dagelet“ ako „Macušima“ (Fig.2), čo spôsobilo ďalší zmätok a ostrov Ucurjó, ktorý sa do vtedy nazýval „Takešima“, prípadne „Isotakešima“ sa začal nazývať aj ako „Macušima“.

4) Dlhodobé znalosti o ostrovoch „Takešima“ a „Macušima“ v Japonsku sa neskôr začali miešať s názvami pochádzajúcimi zo západného sveta. V tomto zmätku Japonci, ktorí z diaľky videli ostrov „Macušima,“ požiadali japonskú vládu,  aby ho táto začala rozvíjať a kultivovať. Vláda uskutočnila v roku 1880 terénnu štúdiu s cieľom objasniť vzťah medzi rôznymi názvami ostrovov a potvrdila, že ostrov, ktorý bol v žiadosti označovaný ako „Macušima“ bol v skutočnosti ostrov Ucurjó.

5) Ostrov Ucurjó sa teda začal nazývať „Macušima“, čo však vyvolalo otázku, ako potom nazvať súčasné ostrovy Takešima. Na vyriešenie tohto problému sa japonská vláda zohľadňujúc stanovisko prefektúry Šimane rozhodla zmeniť tradičné názvy a v roku 1905 oficiálne pomenovala ostrovy dnešným menom Takešima.

Uznanie ostrovov Takešima v Kórei

1) Neexistuje žiadny dôkaz, ktorý by naznačoval, že Kórejská republika už od dávnych čias uznávala  existenciu ostrovov Takešima. Kórejská republika sa napríklad odvoláva na opisy v starých kórejských textoch vrátane „Samguksagi“ (Dejiny Troch kráľovstiev: 1145), „Sejong Sillok, Jiriji“ (Geografický dodatok k Autentickým záznamom kráľa Sejonga: 1454), „Sinjeung Dongguk Yeoji Seungnam“ (Revidované a rozšírené vydanie Prieskumu geografie Kórey: 1531), „Dongguk Munheon Bigo“ (Referenčná kompilácia dokumentov o Kórei: 1770), „Man'gi Yoram“ (Príručka štátnych záležitostí pre panovníka: 1808) a „Jeungbo Munheon Bigo“ (Revidovaná a rozšírená referenčná kompilácia dokumentov o Kórei: 1908), na základe ktorých tvrdí, že Kórejčania už dlho vedeli o existencii ostrovov Ucurjó a Usan a že práve spomínaný „Usan“ zodpovedá súčasným ostrovom Takešima.

2) Zatiaľ čo ,,Dejiny Troch kráľovstiev“ obsahujú opis ostrovu Ucurjó, ktorý patril k okresu Usan a v roku 512 sa stal súčasťou kórejského kráľovstva Silla, vôbec sa nezmieňujú o „ostrove Usan“. V iných starodávnych kórejských dokumentoch je ostrov Usan opisovaný ako miesto, kde žilo veľa ľudí a kde sa pestovali veľké bambusy. Tento opis však vonkoncom nereflektuje realitu ostrovov Takešima a vyzerá to tak, že sa viaže skôr k ostrovu Ucurjó.

 3) Kórejská republika na základe opisu z „Yeojiji“ (Záznam o geografii: 1656), v ktorom stojí, že „ostrov Usan je to, čo Japonci volajú Macušima“, tvrdí, že „ostrov Usan“ je Dokdo (kórejský názov pre ostrovy Takešima). Tento text je citovaný taktiež v „Referenčnej kompilácii dokumentov o Kórei“ (1770),  „Revidovanom a rozšírenom vydaní Prieskumu geografie Kórey“ (1531) a „Príručke štátnych záležitostí pre panovníka” (1808). Na druhej strane však existuje viacero kritických štúdií, ktoré poukazujú na to, že pôvodný text zo „Záznamu o geografii“ naznačuje, že v prípade „ostrovu Usan“ a „ostrovu Ucurjó“ ide o jeden a ten istý ostrov a že opis v dokumentoch ako „Referenčná kompilácia dokumentov o Kórei“ len nepriamo a nepresne cituje zo „Záznamu o geografii“. Tieto štúdie taktiež poukazujú na to, že opisy v týchto dokumentoch boli skopírované z „Ganggyego“ (Štúdia národných hraníc: 1756), textu, ktorý zas nekriticky citoval z menej spoľahlivého vyhlásenia muža menom Ahn Yong-bok.

4) Na mape pripojenej k „Revidovanému a rozšírenému vydaniu Prieskumu geografie Kórey“ sú „ostrov Ucurjó“ a „ostrov Usan“ vyobrazené ako dva samostatné ostrovy. Ak, ako tvrdí Kórejská republika, je na mape „ostrov Usan“ súčasným súostrovím Takešima, mal by byť zobrazený oveľa menší ako ostrov Ucurjó a mal by byť od neho východnejšie. Ostrov Usan je však na tejto mape vyobrazený približne v rovnakej veľkosti ako ostrov Ucurjó a je situovaný medzi Kórejským polostrovom a ostrovom Ucurjó (západne od ostrova Ucurjó), čo naznačuje, že ostrov neexistuje.

Suverenita nad ostrovmi Takešima

1) V roku 1618 (poznámka) Džinkiči Ója a Ičibei Murakawa, dvaja obchodníci z mesta Jonago, z provincie Hóki v kniežatstve Tottori, dostali od pána kniežatstva povolenie šógunátu plaviť sa na ostrov Ucurjó (v tom čase nazývaný v Japonsku „Takešima“). Od vtedy prichádzali obe rodiny raz ročne, pričom sa vzájomne striedali, na ostrov Ucurjó, kde sa venovali lovu ustríc, uškatcov a výrubu stromov.
Poznámka: podľa niektorých názorov to bolo v roku 1625.

2) Obe rodiny sa venovali rybolovu v okolí ostrova Ucurjó, pričom na plachtách ich lodí stál trojlístok aoi – erb vládnuceho šógunátu. Ustrice, ktoré ulovili zvykli dať darom napríklad šógunátu a získali takpovediac  monopolné postavenie v riadení ostrova de facto so súhlasom šógunátu.

3) Ostrovy Takešima, nachádzajúce sa na ceste z ostrovov Oki na ostrov Ucurjó sa počas tohto obdobia začali využívať ako kotvisko pre lode a ako bohatý lovecký revír pre lov uškatcov a ustríc.

4) Z vyššie uvedených skutočností vyplýva, že Japonsko získalo suverenitu nad ostrovmi Takešima najneskôr v polovici 17. storočia (v rannom období Edo).

5) Ak by v tom čase šógunát považoval ostrovy Ucurjó a Takešima za cudzie územia, bol by sa na ne býval vzťahoval zákaz plavby v súvislosti s vydaním nariadenia  na uzatvorenie Japonska vonkajšiemu svetu a zákaz cestovať do zahraničia z roku 1635. Vo vzťahu k ostrovom však žiaden takýto zákaz vydaný nebol.

Zákaz plavby na ostrov Ucurjó

„Takešima Ikken“ (Prípad Takešima)

 1) S povolením šógunátu cestovať na ostrov Ucurjó vykonávali rodiny Ója a Murakawa z mesta Jonago svoje monopolné obchodné aktivity nepretržite takmer sedemdesiat rokov bez akéhokoľvek vonkajšieho zásahu.2) Keď v roku 1692 pricestovala rodina Murakawa na ostrov Ucurjó, stretli sa s mnohými Kórejčanmi, ktorí sa tam venovali rybolovu. Nasledujúci rok stretla rodina Ója na ostrove taktiež niekoľko Kórejcov a dvoch z nich, Ahn Yong-Boka a Pak Eo-Doona vzali so sebou do Japonska. Kórejská kráľovská dynastia v tej dobe zakazovala svojim ľuďom cestovať na ostrov Ucurjó.

2) Nariadením šógunátu, ktorý si bol vedomý situácie na ostrovoch, repatriovalo kniežatstvo Cušima (ktoré slúžilo počas obdobia Edo ako kontaktný bod pre styky s kórejskou dynastiou) Ahna a Paka naspäť do Kórey a začalo s ňou rokovania, v ktorých Kóreu žiadalo, aby zakázala svojim rybárom cestovať na ostrov Ucurjó. Nastal však konflikt názorov ohľadom prináležitosti ostrova a v rokovaniach napokon nedošlo k žiadnej dohode.

3) Šógunát, oboznámený kniežatstvom Cušima o neúspechu na rokovaniach, sa v januári 1696 rozhodol zakázať plavby na ostrov Ucurjó. Vzhľadom k skutočnosti, že na ostrove sa doposiaľ neusadil žiaden Japonec a vzdialenosť od kórejského polostrova bola kratšia ako vzdialenosť z provincie Hóki (kniežatstva Tottori), šógunát rovnako uznal, že by nebolo múdre kaziť dobré vzťahy so susednou krajinou pre niečo, čo sa javilo ako malý, nepotrebný ostrov. Z tohto dôvodu sa považovalo za najvhodnejšie plavby na ostrov Ucurjó, ktorý nebol začlenený do Japonska, zakázať. Šógunát dal pokyny kniežatstvu Tottori, aby zakázalo Japoncom plavbu na ostrov a kniežatstvu Cušima nariadil o tomto rozhodnutí informovať kórejskú kráľovskú dynastiu.

 Séria týchto rokovaní ohľadom prináležitosti ostrova Ucurjó je vo všeobecnosti známa ako „Takešima Ikken“ (prípad Takešima).

 4) Na samotné ostrovy Takešima však prechod zakázaný nebol. Táto skutočnosť nám jasne ukazuje, že Japonsko už vtedy považovalo ostrovy Takešima za svoje teritórium.

Výpoveď Ahn Yong-Boka a vynárajúce sa otázky

 1) Potom ako šógunát zakázal plavby na ostrov Ucurjó sa Ahn Yong-Bok opäť vrátil do Japonska. Následne bol repatriovaný naspäť do Kórey, kde bol vypočúvaný kórejskými úradníkmi pre porušenie zákazu plaviť sa na ostrov. Kórejská republika dnes cituje jeho výpoveď ako jedno zo svojich základných východísk pre nárokovanie si suverenity nad ostrovmi Takešima.

 2) Podľa dokumentov Kórejskej republiky Ahn Yong-Bok uviedol, že v roku 1693 dostal v Japonsku od Tokugawského šógunátu dokument potvrdzujúci uznanie ostrova Ucurjó a Takešima za kórejské územie, ale vládca Cušimy mu tento dokument neskôr údajne zabavil. Rokovania medzi Japonskom a Kóreou o rybolove v okolí ostrova Ucurjó sa začali v roku 1693, avšak až potom, ako bol Ahn odvezený do Japonska a následne repatriovaný cez kniežatstvo Cušima naspäť do Kórey. Šógunát Tokugawa by mu v tom roku v žiadnom prípade neposkytol dokument o tom, že ostrovy Ucurjó a Takešima sú kórejským územím a v skutočnosti mu teda prirodzene ani takýto dokument nedal.

3) V dokumentoch kórejskej strany sa tiež píše, že Ahn Yong-Bok vo svojej výpovedi uviedol, že počas svojej ďalšej návštevy Japonska v roku 1696 videl na ostrove Ucurjó mnoho Japoncov. Tento krát však navštívil Japonsko až po tom, ako sa šógunát rozhodol zakázať Japoncom plavbu na ostrov, takže ani rodina Ója, ani rodina Murakawa v tej dobe na ostrov už nechodili.

 4) Záznamy týkajúce sa Ahn Yong-Boka v dokumentoch Kórejskej republiky sú založené na vyhláseniach urobených počas jeho vypočúvania po návrate do Kórey po tom, ako v roku 1696 porušil národný zákaz a vycestoval do zahraničia. V jeho vyhláseniach existujú početné faktické nezrovnalosti vrátané tých, ktoré sú uvedené vyššie, ale Kórejská republika ich aj napriek tomu cituje ako jeden zo svojich základov pre nárok na suverenitu nad ostrovmi Takešima.

Začlenenie ostrovov Takešima do prefektúry Šimane

1) Na začiatku 20. storočia sa v okolí ostrovov Takešima naplno rozvinul lov uškatcov. Tento lov čoskoro viedol k problémom neprimeranej konkurencie a Józaburo Nakai, jeden z obyvateľov ostrovov Oki v prefektúre Šimane, sa preto v septembri 1904 s cieľom stabilizovať lov a obchod s uškatcami rozhodol predložiť trom vládnym ministrom (ministrovi vnútra, ministrovi zahraničných vecí a ministrovi poľnohospodárstva a obchodu) žiadosť o začlenenie „ostrovov Lyanko“ do japonského územia a o ich desaťročný prenájom.
Poznámka: „ostrovy Lyanko“ bolo japonské hovorové pomenovanie pre ostrovy Takešima odvodené z „Liancourt Islands“, jedného zo západných pomenovaní ostrovov. Vzhľadom na chyby v mapovaniach európskych prieskumníkov bol ostrov Ucurjó nazývaný taktiež „Macušima“ a súčasné ostrovy Takešima zase „ostrovy Lyanko“.

 2) Na základe tejto žiadosti a po vypočutí stanoviska prefektúry Šimane vláda potvrdila, že nejestvujú žiadne problémy, ktoré by bránili uvedeniu ostrovov pod jurisdikciu pobočky vlády prefektúry Šimane na ostrovoch Oki a usúdila, že najvhodnejší názov pre ostrovy bude „Takešima“. V tomto duchu prijal vládny kabinet Japonska v januári 1905 rozhodnutie o začlenení ostrovov pod jurisdikciu pobočky vlády prefektúry Shimane na ostrovoch Oki a o tom, že ostrovy sa budú oficiálne nazývať „Takeshima“. Guvernérovi prefektúry Šimane to oznámil minister vnútra a týmto rozhodnutím kabinetu Japonsko opätovne potvrdilo svoju suverenitu nad ostrovmi.

 3)  Na základe rozhodnutia kabinetu a pokynu ministra vnútra vyhlásil guvernér prefektúry Šimane vo februári 1905, že ostrovy sú oficiálne nazvané ostrovmi „Takešima“, a že sú začlenené pod jurisdikciu pobočky vlády prefektúry Shimane na ostrovoch Oki, ktorá bola o týchto záležitostiach taktiež informovaná. Tieto opatrenia boli široko publikované vo vtedajšej tlači.

 4) Keďže rozhodnutie kabinetu stanovilo, že ostrovy Takešima spadajú pod jurisdikciu  pobočky vlády prefektúry Shimane na ostrovoch Oki, guvernér zapísal ostrovy Takešima do štátneho pozemkového katastra a zaviedol licenčný systém pre lov uškatcov. Ich lov pokračoval až do roku 1941.

 5) Kórejská republika tvrdí, že kórejskou cisárskou vyhláškou č.41 z roku 1900 bol ostrov Ucurjó premenovaný na ostrov Utsu a správcom ostrova sa stal okresný magistrát. Táto vyhláška stanovila, že „celé územie ostrovov Ucurjó, Takešima a Iši-džima“ začalo spadať pod jurisdikciu ostrovného okresu Utsu. Niektorí vedci tvrdia, že hoci „Takešima“ v tejto vyhláške odkazuje na malý ostrov blízko ostrovu Ucurjó nazývaný „Jukdo“, práve „Iši-džima“ (kamenný ostrov) zodpovedá súčasným ostrovom „Dokdo“ pretože „Iši“ (Dol) sa v kórejskom dialekte vyslovuje aj ako „Dok“ a „Iši-džima“ sa tak dá čínskymi znakmi na základe výslovnosti zapísať ako „Dokdo“.

 6) Ak by však „Iši-džima“ zodpovedala súčasným ostrovom „Takešima“ („Dokdo“), stále sa vynára niekoľko otázok, vrátane toho, prečo by kórejská cisárska vyhláška z roku 1900 použila pre označenie ostrovov názov „Išidžima“ a nepoužila rovno „Dokdo“, prípadne „ostrov Usan“ či iné z pomenovaní, o ktorých tvrdí, že boli bývalými názvami ostrovov.

 Aj keby boli tieto otázky zodpovedané, stále neexistuje jediný dôkaz o tom, že by Kórejská republika v čase, keď bola vyhlásená cisárska vyhláška udržiavala účinnú kontrolu nad ostrovmi Takešima a z toho dôvodu sa usudzuje, že Kórea nad ostrovmi suverenitu nikdy nezískala.

Ostrovy Takešima tesne po druhej svetovej vojne

 1) Vrchný veliteľ spojeneckých síl (SCAP) určil územia, v ktorých Japonsko muselo prestať uplatňovať politickú a administratívnu moc a  územia, kde bol Japonsku obmedzený rybolov a lov veľrýb. Medzi tieto územia patrili aj ostrovy Takešima. V rámci spomínaných smerníc však bolo uvedené, že sa nemajú interpretovať ako označenie spojeneckej politiky týkajúcej sa konečného rozhodnutia o pridelení suverénneho územia Japonska.

2) Obsah relevantných pokynov Vrchného veliteľa spojeneckých síl (SCAPIN) je nasledovný:

 (1) SCAPIN č.677

 (a) V januári 1946 vydal Vrchný veliteľ spojeneckých síl prostredníctvom SCAPIN č.677 Japonsku pokyn, aby predbežne prestalo uplatňovať alebo pokúšať sa uplatňovať politickú alebo administratívnu moc nad niektorými územiami.

 (b) V 3. odseku pokynu sa uvádza: „Pre účely tejto smernice sa stanovuje, že Japonsko zahŕňa štyri hlavné ostrovy Japonska (Hokkaidó, Honšú, Kjúšú a Šikoku) a približne 1000 menších priľahlých ostrovov, vrátane ostrovov Cušima a ostrovov Rjúkjú (Nansei) severne od 30 stupňa severnej zemepisnej šírky (okrem ostrovu Kučinošima)“. V rovnakom odseku sa stanovuje, že ostrov Ucurjó, ostrov Čedžu, ostrovy Izu, ostrovy Ogasawara a ostrovy Takešima nie sú zahrnuté medzi oblasti, v ktorých bolo Japonsku dovolené uplatňovať politickú alebo administratívnu moc. (c) Odsek 6 toho istého pokynu však jasne uvádza: „Nič v tejto smernici sa nemá interpretovať ako označenie spojeneckej politiky týkajúcej sa konečného rozhodnutia o menších ostrovov uvedených v 8. článku Postupimskej deklarácie.“ (Postupimská deklarácia, článok 8: „Japonská suverenita je obmedzená na ostrovy Honšú, Hokkaidó, Kjúšú, Šikoku a  niekoľko malých ostrovov, ktoré určíme.“)

(2) SCAPIN č.1033

 (a) V júni 1946 vydal Vrchný veliteľ spojeneckých síl prostredníctvom SCAPIN č.1033 pokyn na rozšírenie oblastí, v ktorých bolo Japoncom umožnené vykonávať rybolov a lov veľrýb (tzv. „MacArthurova línia“).

 (b) V odseku 3 pokynu sa uvádza: „Japonské plavidlá ani ich personál sa nepriblížia k ostrovom Takešima (37°15' severnej zemepisnej šírky, 131°53' východnej zemepisnej dĺžky) bližšie ako na dvanásť (12) míľ a ani nebudú mať s týmito ostrovmi žiadny kontakt.“

 (c) v odseku 5 toho istého pokynu sa však uvádza: „Toto povolenie nie je vyjadrením spojeneckej politiky vo vzťahu ku konečnému určeniu národnej jurisdikcie, medzinárodných hraníc alebo práv rybolovu v príslušnej alebo v akejkoľvek inej oblasti.“

 3) 25. apríla 1952 bolo nariadené zrušenie „MacArthurovej línie“ a tri dni potom, 28. apríla nadobudla účinnosť Sanfranciská mierová zmluva, čím došlo k zrušeniu smernice o zastavení japonskej politickej a administratívnej moci na spomínaných územiach. Kórejská republika na základe vyššie uvedených dokumentov SCAPIN tvrdí, že spojenci neuznali ostrovy Takešima ako súčasť japonského územia a zahŕňa ich tak do dôkazov o svojom nároku na suverenitu nad ostrovmi Takešima. V oboch dokumentoch SCAPIN sa však jasne uvádza, že by sa nemali interpretovať ako označenie spojeneckej politiky týkajúcej sa konečného rozhodnutia o pridelení suverénneho územia Japonska, a preto sú takéto tvrdenia zjavne nesprávne.

  Územie Japonska bolo stanovené Sanfranciskou mierovou zmluvou po jej vstupe do platnosti. Táto skutočnosť jasne poukazuje na to, že žiadne zaobchádzanie a opatrenia v súvislosti s ostrovmi Takešima vykonané pred vstupom mierovej zmluvy do platnosti neovplyvnia nárok na tieto ostrovy.

Ostrovy Takešima v Sanfranciskej mierovej zmluve

 1) Sanfranciská mierová zmluva, podpísaná v septembri 1951, ustanovila, že Japonsko má uznať nezávislosť Kórey, a že sa súčasne má vzdať všetkých územných práv, oprávnení a nárokov voči „Kórei, vrátane ostrovov Quelpart, Port Hamilton a Dagelet“.

2) Kórejská republika, oboznámená s obsahom tohto návrhu, ktorý vypracovali Spojené štáty a Spojené kráľovstvo, zaslala v júli 1951 prostredníctvom svojho veľvyslanca v Spojených štátoch, Yang Yu Chana list americkému ministrovi zahraničných vecí Deanovi G. Achesonovi. List obsahoval nasledujúce vyhlásenie: „Moja vláda požaduje, aby sa slovo ‚vzdáva sa‘ v odseku A článku číslo 2 vymenilo za ‚potvrdzuje, že sa 9.augusta 1945 vzdalo všetkých práv, oprávnení a nárokov voči Kórei a ostrovom, ktoré boli súčasťou Kórey pred jej pripojením k Japonsku vrátane ostrovov Quelpart, Port Hamilton, Dagelet, Dokdo a Parangdo.“

 3) V reakcii na žiadosť Kórejskej republiky predložili Spojené štáty v auguste toho istého roku prostredníctvom námestníka ministra zahraničných vecí pre záležitosti Ďalekého východu, Deana Ruska, veľvyslancovi Yangovi list, v ktorom jednoznačne popreli nároky Kórejskej republiky. Výňatok z listu je uvedený nižšie:„...vláda Spojených štátov si nemyslí, že (Sanfranciská mierová) zmluva by mala prijať teóriu, že prijatie Postupimskej deklarácie z 9.augusta 1945 Japonskom predstavovalo formálne a konečné zrieknutie sa suverenity nad oblasťami, ktorými sa zaoberá deklarácia. Čo sa týka ostrovov Dokdo, taktiež známych ako Takešima alebo Liancourt Rocks, táto bežne neobývaná skalná formácia nebola podľa našich informácií nikdy považovaná za súčasť Kórey a od roku 1905 je pod jurisdikciou pobočky japonskej prefektúry Šimane naostrovoch Oki. Zdá sa, že Kórea si na ostrov doposiaľ nikdy nerobila nárok.“ Na základe tejto korešpondencie je nepochybné, že ostrovy Takešima boli v rámci Sanfranciskej mierovej zmluvy potvrdené za územie Japonska.

 4) Správa veľvyslanca Van Fleeta po návšteve Kórejskej republiky v roku 1954 a po návrate do Spojených štátov amerických taktiež uvádza, že Spojené štáty dospeli k záveru, že ostrovy Takešima sú územím Japonska a že neboli zaradené medzi ostrovy, ktorých sa Japonsko vzdalo v zmysle Sanfranciskej mierovej zmluvy.

Ostrovy Takešima ako priestor slúžiaci ozbrojeným silám Spojených štátov na cvičné bombardovanie

 1) V júli 1951, teda ešte počas spojeneckej okupácie Japonska, označil Vrchný veliteľ spojeneckých síl pokynom SCAPIN č.2160 ostrovy Takešima za oblasť, ktorá má slúžiťozbrojeným silám spojených štátov na cvičné bombardovanie.

 2) V júli 1952, bezprostredne po vstúpení Sanfranciskej mierovej zmluvy do platnosti a v reakcii na želanie amerických ozbrojených síl pokračovať vo využívaní ostrovov Takešima pre vojenské cvičenia, označil Japonsko-americký spoločný výbor, poradný orgán pre implementáciu Japonsko-americkej administratívnej dohody (dohoda založená na bývalej Japonsko-americkej bezpečnostnej zmluve, po ktorej nasledovala súčasná Japonsko-americká dohoda o štatúte ozbrojených síl) ostrovy za oblasť slúžiacu jednotkám USA umiestneným v Japonsku na cvičné bombardovanie. Ministerstvo zahraničných vecí uverejnilo túto skutočnosť vo svojom úradnom vestníku.

 3) Keďže sa však miestni obyvatelia chceli v okolitých vodách naďalej venovať lovu uškatcov a zberu ustríc a morských rias a americké sily už od zimy 1952 prestali používať ostrovy na cvičné bombardovanie, Japonsko-americký spoločný výbor sa v marci 1953 rozhodol uvoľniť ostrovy spod tohto označenia.

 4) Japonsko-americká administratívna dohoda stanovila, že Japonsko-americký spoločný výbor bude slúžiť ako prostriedok na konzultácie pri rozhodovaní o zariadeniach a oblastiach v Japonsku. Z tohto dôvodu skutočnosť, že výbor rokoval o ostrovoch Takešima a že boli označené za oblasť určenú na využívanie americkými silami umiestnenými v Japonsku taktiež jasne poukazuje na to, že ostrovy Takešima sú súčasťou Japonska.

Zriadenie „línie Syngman Rhee“ a nezákonná okupácia ostrovov Takešima Kórejskou republikou

 1) V januári 1952 vydal prezident Kórejskej republiky Syngman Rhee vyhlásenie o námornej suverenite, ktorým zriadil „líniu Syngman Rhee“. Zriadenie tejto línie, ktorá zahŕňala i ostrovy Takešima a nárokovanie si práva rybolovu nad veľkou vodnou plochou bolo jednostranným aktom, ktorý bol v rozpore s medzinárodným právom.

 2) V marci 1953 sa Japonsko-americký spoločný výbor rozhodol uvoľniť ostrovy Takešima spod označenia územia určeného americkým silám na cvičné bombardovanie. Japoncom bolo umožnené v okolí ostrovov pokračovať v rybolove, ale zároveň sa taktiež potvrdilo, že v oblasti sa začali angažovať aj kórejskí rybári. V júli toho istého roku kórejské strážne jednotky, ktoré chránili kórejských rybárov, spustili paľbu na japonskú hliadkovaciu loď Námornej bezpečnostnej agentúry (dnešná Japonská pobrežná stráž), keď požadovala, aby Kórejčania vykonávajúci ilegálny rybolov z ostrovov odišli.

 3) V júni 1954 oznámilo ministerstvo vnútra Kórejskej republiky, že Pobrežná stráž Kórejskej republiky vyslala na ostrovy Takešima stále  vojenské odiely. V auguste toho istého roka sa z ostrovov spustila paľba na hliadkujúcu loď japonskej Námornej bezpečnostnej agentúry, čím sa potvrdilo, že Kórejská republika na ostrovoch naozaj umiestnila svoj bezpečnostný personál.

 4) Kórejská republika postavila na ostrovoch ubytovne, monitorovací objekt, maják, prístavné zariadenia a udržiava na nich odvtedy bezpečnostný personál.

 5) Zriadenie „línie Syngman Rhee“ predstavuje nezákonnú demarkáciu otvoreného mora a okupácia ostrovov Takešima Kórejskou republikou predstavuje nezákonnú okupáciu vykonanú bez akéhokoľvek základu v medzinárodnom práve. Žiadne opatrenia týkajúce sa ostrovov Takešima, ktoré Kórejská republika prijala počas svojej nezákonnej okupácie nie sú právne odôvodnené. Vzhľadom k pozícii Japonska týkajúcej sa jeho suverenity nad ostrovmi Takešima nemôžu byť takéto činy nikdy akceptované. Japonsko dôrazne protestovalo proti každému opatreniu prijatému Kórejskou republikou a zakaždým žiadalo  stiahnutie takýchto opatrení.

Návrh na predloženie sporu na Medzinárodný súdny dvor

 1) Po zriadení „línie Syngman Rhee“ Kórejskou republikou Japonsko opakovane protestovalo proti každému kroku Kórejskej republiky – proti nárokovaniu kórejskej strany na zvrchovanosť nad ostrovmi Takešima, proti ich rybárskym aktivitám v okolí ostrovov, paľbe na hliadkovacie plavidlá či výstavbe kórejských štruktúr na ostrovoch.

 2) V záujme mierového urovnania sporu navrhlo Japonsko v septembri 1954 verbálnou nótou Kórejskej republike predložiť spor o zvrchovanosť nad ostrovmi Takešima Medzinárodnému súdnemu dvoru. Kórejská republika v októbri toho istého roku návrh zamietla (poznámka 1). V marci 1962 navrhol vtedajší minister zahraničných vecí Japonska Zentaró Kosaka pri príležitosti spoločného rokovania vtedajšiemu ministrovi zahraničných vecí Kórejskej republiky Choi Duk Shinovi, aby sa spor predložil na Medzinárodný súdny dvor. Kórejská republika však tento návrh znovu neprijala.

 3) Potom ako sa v auguste 2012 Lee Myung-bak, vtedajší prezident Kórejskej republiky stal prvým kórejským prezidentom, ktorý navštívil ostrovy Takešima odoslalo Japonsko ďalšiu verbálnu nótu s cieľom opätovne navrhnúť predloženie sporu o suverenitu nad ostrovmi Takešima Medzinárodnému súdnemu dvoru. Kórejská republika japonský návrh ešte v ten istý mesiac zamietla (poznámka 2).

Poznámka 1:

Predloženie sporu na Medzinárodný súdny dvor odporúčali Kórejskej republike v roku 1954 aj Spojené štáty. Veľvyslanec Van Fleet v správe, ktorú urobil po návrate domov poznamenal: „Aj keď Spojené štáty americké považujú ostrovy za japonské územie […] naše stanovisko je, že spor by mohol byť riadne postúpený Medzinárodnému súdnemu dvoru a  návrh v tomto zmysle bol neformálne odovzdaný Kórejskej republike.“

Poznámka 2:

Medzinárodný súdny dvor môže rozhodovať o sporoch len v prípade, keď všetky strany súhlasia  s urovnaním sporu prostredníctvom  konania pred Medzinárodným súdnym dvorom. Keďže Japonsko rešpektuje zásady právneho štátu v medzinárodnom spoločenstve, od roku 1958 prijalo povinnú jurisdikciu Medzinárodného súdneho dvora aj v prípadoch, keď by boli proti nemu podávané jednostranné žaloby iných krajín bez súhlasu Japonska. Kórejská republika však nemá rovnaký postoj. Aj keby sa preto Japonsko s prípadom jednostranne obrátilo na Medzinárodný súdny dvor, tento by nemal žiadnu právomoc rozhodovať vo veci pokiaľ by Kórejská republika návrh neprijala.