20. časť: Plávanie v chladných vodách Čunovských jazier
2017/11/8
Jar, leto, jeseň zima – striedanie štyroch ročných období mení farby prírody a významne ovplyvňuje kultúru krajiny a život jej obyvateľov.
Ako v Japonsku, tak i na Slovensku sa striedajú štyri ročné obdobia. Mám však pocit, že v porovnaní s Japonskom je jeseň na Slovensku akási kratšia. Do konca augusta pretrvávalo v Bratislave, hlavnom meste SR, teplé počasie, ktoré mi umožnilo nosiť krátke rukávy. V septembri začala teplota rýchlo klesať, rozfúkal sa jesenný vietor a zo stromov začalo opadávať lístie. Koncom mesiaca klesli ranné a večerné teploty pod 10 °C a stáva sa mi, že skoro ráno dokonca vydychujem biele obláčiky pary. Občas sú aj dni, kedy je tak chladno, že by sa mi zišli rukavice.
Naproti tomu, v Tokiu pretrvávajú ešte i v druhej polovici septembra intenzívne horúčavy. Jeseň sa zvykne prihlásiť o slovo až začiatkom októbra, kedy stromy postupne začínajú meniť svoju farbu. Vo svete sa traduje, že Japonci sú nedočkaví. Čo sa však týka jesene, minimálne tá je na Slovensku nedočkavejšia ako v Japonsku - prechádza rýchlo do zimy.
Tento raz vám predstavím Čunovské jazerá. Ak nasadnete na autobus v centre Bratislavy, dostanete sa k nim cestou vedúcou popri rieke Dunaj za približne dvadsať minút. Sú také veľké, že ak by sme sa pokúsili obísť ich, trvalo by nám to približne pol hodinu. Pomedzi ne prechádza cestička, ktorá ich delí na veľké a malé.
Je úžasné, že sa Čunovské jazerá nachádzajú uprostred krásnej prírody a sú obklopené rozľahlými lužnými lesmi, spoza ktorých takmer vôbec nevidno domy, či cesty. Považujem za pozitívne, že sa v ich okolí nenachádzajú žiadne miesta, kde by bolo možné zaparkovať si auto. K jazerám sa tak dostanú len bežci, cyklisti, peší turisti alebo je možné vystúpiť z autobusu na približne kilometer vzdialenej zastávke a zísť k nim po úzkej cestičke.
Keďže sa jazerá nachádzajú na pomerne ťažko dostupnom mieste, nie sú masovo navštevované a zaťažované vysokým počtom turistov. Sú to skryté jazerá, ku ktorým chodieva len zopár výletníkov, bežcov či cyklistov, ktorí naozaj milujú prírodu.
O tomto jazere som sa dozvedel od jednej slovenskej známej, s ktorou som sa spoznal počas výkonu pracovných povinností. Táto moja rovesníčka, mimochodom politička, býva v dome v jednej z obcí ležiacej v blízkosti Čunovských jazier a každý víkend si sem chodí zabehať. Keď sa počas behu spotí, bez ohľadu na ročné obdobie (dokonca aj uprostred zimy) skočí do jazera, kde chvíľu pláva a následne beží naspäť domov. Vysvetlila mi tiež, v ktorých častiach jazier je povolené plávať a v ktorých sa to naopak nesmie.
V Japonsku je celkom bežné ísť si zaplávať do bazéna, či mora. O plávaní v jazere, či rieke som však veľmi nepočul. Najmä v Tokiu je ťažké nájsť podobné miesto a preto ma úplne fascinovala kombinácia týchto troch vecí: behu, skoku do jazera a následného plávania.
Najbližšiu sobotu po tom, ako som sa dozvedel o jazerách, sme sa spolu s manželkou rozhodli nasadnúť na autobus a navštíviť ich. Vystúpili sme na zastávke a keď sme si to po opustenej cestičke namierili k jazerám, stretli sme jednu mladú Slovenku s čiernym labradorom. Vyzeralo to tak, že prišla rovnakým autobusom (poznámka: na Slovensku si do autobusu môžete vziať psa). Pozdravili sme ju po slovensky a ona nás na počudovanie odzdravila v japončine. Istú dobu študovala aj v Japonsku a v súčasnosti vyučuje japonský jazyk na katedre japonológie na jednej z bratislavských vysokých škôl. Každý víkend sa sem chodí spolu so svojim psom kúpať. Keďže na Slovensku nie je veľa ľudí, ktorí hovoria po japonsky, naozaj nás prekvapilo, že k takémuto náhodnému stretnutiu došlo práve na takomto opustenom mieste.
Po ceste sme sa rozprávali na rôzne témy. Hoci Čunovské jazerá nie sú veľmi známe, pre určitú skupinu ľudí sú obľúbeným miestom na kúpanie. Dozvedeli sme sa tiež, že sa sem nechodí len cez leto. Niektorí ľudia si sem prichádzajú zaplávať dokonca aj na jeseň, či cez zimu – na tzv. zimné plávanie.
V to ráno bolo približne len 8°C a cez deň sa ortuť na teplomere nevyšplhala vyššie než na 15°C. V Japonsku by sa to nepovažovalo za počasie vhodné na kúpanie vonku. S manželkou sme sa od mladej Slovenky odpojili a išli sme sa poprechádzať okolo jazera. Ona si však išla spolu so psom na približne pol hodinu do jazera zaplávať. Zapôsobila na nás jej kondícia a to, že sa dokáže tak dlho pri takejto teplote kúpať v studenej vode. Rovnako pozitívne nás prekvapil i jej labrador, ktorý za ňou typickým psím spôsobom bez prestávky plával v tesnom závese.
Po návrate domov som sa snažil o téme zimného plávania získať viac informácií. Zdá sa, že zimné plávanie je medzi časťou Európanov (najmä v severnej Európe či v Rusku) veľmi populárne, ba dokonca si získava stále nových prívržencov. Je i jednou z metód na zachovanie si pevného zdravia. Tiež som sa dozvedel, že v niektorých krajinách strednej a východnej Európy pravoslávni veriaci (jedna z kresťanských vieroúk) praktizujú zimné plávanie v rámci rituálov viažucich sa k sviatku Zjavenia Pána, ktorý sa tiež nazýva Epifánia resp. Teofánia, ktorým si veriaci pripomínajú krst Ježiša Krista.
Zimné plávanie má údajne rôzne priaznivé účinky na zdravie – stimuluje tzv. sympatický nervový systém, podporuje cirkuláciu krvi i ďalších telesných tekutín, zrýchľuje metabolizmus a taktiež upravuje hormonálnu rovnováhu. Náhle ponorenie sa do ľadovej vody však môže byť aj nebezpečné – môže spôsobiť telu (srdcu, či mozgu) šok. Platí to najmä v prípade ľudí v strednom veku, medzi ktorých patrím aj ja.
Mimochodom, keď sa venujete zimnému plávaniu, odporúča sa byť vo vode len tak dlho, aby počet minút strávených vo vode číselne neprekračoval momentálnu teplotu vody (v prípade, že by mala voda napríklad 10°C, bol by limit kúpania desať minút).
V ten deň sme sa prešli okolo jazera a vrátili sa domov. Nasledujúci deň, v nedeľu ráno, som však v sebe nemohol potlačiť zvedavosť a nastúpil som, tentokrát sám, na autobus a rozhodol som sa opäť navštíviť Čunovské jazerá. Do batoha som si pribalil uterák a veci na prezlečenie. Vystúpil som na zastávke a ľahkým behom som zamieril k jazeru. Keď som dorazil k pustému brehu jazera, prezliekol som sa rýchlo do plaviek a postupujúc bosý po piesočnatom brehu som sa postupne vnoril do vôd jazera.
Voda bola ľadová, priam rezala do kože. Chvíľu som si v nej máčal telo, a keď som si na ten chlad zvykol – hej rup! – začal som plávať. Voda bola priezračná ako sklo, dovidel som až na samé dno. Obloha bola nekonečne modrá. Po chvíli ako som vošiel do vody, si moje telo navyklo na chlad a následne som začal pociťovať príjemné vnútorné teplo. Bolo mi už príjemnejšie a tak som rýchlo plával smerom k stredu jazera.
Plával som približne päť minút, keď sa ma postupne začali zmocňovať obavy. Predsa len plávam v jazere, o ktorého šírke, či hĺbke nemám ani šajnu, a navyše sám ako prst. Na dohľad nebolo ani živej duše. Pokiaľ by som napríklad dostal kŕč a nastali nejaké problémy, nikto by mi neprišiel na pomoc. Plával som preto čo najrýchlejšie späť k brehu.
Keď som vyšiel z vody, v dôsledku chladného jesenného vetra mi ihneď naskočila husia koža. Vysušil som sa uterákom, a keď som sa prezliekol do teplého oblečenia, pocítil som akoby sa mi v tele zlepšil krvný obeh. Bol to obzvlášť osviežujúci pocit – ako by sa moje telo zvnútra rozohrialo.
Kúpanie v týchto jazerách, kde niet ani živej duše, je len na vlastnú zodpovednosť. V prípade, že by sa vám tu nedajbože stal úraz, alebo by ste sa začali topiť, nikto vám nepríde na pomoc a rovnako tak za vás nikto nebude niesť zodpovednosť. Myslím si, že ak by sa takéto miesto nachádzalo v Japonsku, je veľká pravdepodobnosť, že by v ňom bolo plávanie z bezpečnostných dôvodov zakázané. Keďže je tiež nebezpečné, aby sa na takýchto jazerách kúpali deti, myslím si, že by boli dokonca obohnané plotom, alebo ostatným drôtom - v prípade úrazu by totiž zodpovednosť mohla padnúť na miestne autority spravujúce jazerá, či dokonca na samotný štát.
Aj napriek tomu, že mnoho Japoncov bude mať na vec možno iný názor, osobne mi tieto vskutku európske a slovenské princípy nezasahovania a zodpovednosti samého za seba vyhovujú a som s nimi spokojný. Nedovolím si posudzovať, ktoré postoje sú lepšie, azda však môžem skonštatovať, že v porovnaní s Japonskom je práve v Európe zakorenená kultúra so silnejším stupňom individualizmu.
Uvedomil som si tu isté rozdielnosti vo vnímaní a vo všeobecne zaužívaných zvyklostiach oboch krajín.
Jun Shimmi
veľvyslanec Japonska v Slovenskej republike
(Tento príspevok si nekladie za cieľ nabádať čitateľov na kúpanie sa v týchto jazerách. Majte prosím na pamäti, že pokiaľ by nebodaj došlo k úrazu alebo podobnej nešťastnej udalosti, nepreberám zaň žiadnu zodpovednosť a preto dôkladne zvážte kúpanie v jazerách. Na Slovensku sa má od teraz ešte viac ochladzovať, a v prípade , že by ste sa rozhodli ísť na Čunovské jazerá, radím vám, aby ste si na ich návštevu vybrali slnečné dni. Taktiež vám odporúčam, aby ste sa len prechádzali v okolí jazier a obdivovali krásy prírody v spoločnosti rodiny, či známych.)
Ako v Japonsku, tak i na Slovensku sa striedajú štyri ročné obdobia. Mám však pocit, že v porovnaní s Japonskom je jeseň na Slovensku akási kratšia. Do konca augusta pretrvávalo v Bratislave, hlavnom meste SR, teplé počasie, ktoré mi umožnilo nosiť krátke rukávy. V septembri začala teplota rýchlo klesať, rozfúkal sa jesenný vietor a zo stromov začalo opadávať lístie. Koncom mesiaca klesli ranné a večerné teploty pod 10 °C a stáva sa mi, že skoro ráno dokonca vydychujem biele obláčiky pary. Občas sú aj dni, kedy je tak chladno, že by sa mi zišli rukavice.
Naproti tomu, v Tokiu pretrvávajú ešte i v druhej polovici septembra intenzívne horúčavy. Jeseň sa zvykne prihlásiť o slovo až začiatkom októbra, kedy stromy postupne začínajú meniť svoju farbu. Vo svete sa traduje, že Japonci sú nedočkaví. Čo sa však týka jesene, minimálne tá je na Slovensku nedočkavejšia ako v Japonsku - prechádza rýchlo do zimy.
Tento raz vám predstavím Čunovské jazerá. Ak nasadnete na autobus v centre Bratislavy, dostanete sa k nim cestou vedúcou popri rieke Dunaj za približne dvadsať minút. Sú také veľké, že ak by sme sa pokúsili obísť ich, trvalo by nám to približne pol hodinu. Pomedzi ne prechádza cestička, ktorá ich delí na veľké a malé.
Je úžasné, že sa Čunovské jazerá nachádzajú uprostred krásnej prírody a sú obklopené rozľahlými lužnými lesmi, spoza ktorých takmer vôbec nevidno domy, či cesty. Považujem za pozitívne, že sa v ich okolí nenachádzajú žiadne miesta, kde by bolo možné zaparkovať si auto. K jazerám sa tak dostanú len bežci, cyklisti, peší turisti alebo je možné vystúpiť z autobusu na približne kilometer vzdialenej zastávke a zísť k nim po úzkej cestičke.
Keďže sa jazerá nachádzajú na pomerne ťažko dostupnom mieste, nie sú masovo navštevované a zaťažované vysokým počtom turistov. Sú to skryté jazerá, ku ktorým chodieva len zopár výletníkov, bežcov či cyklistov, ktorí naozaj milujú prírodu.
O tomto jazere som sa dozvedel od jednej slovenskej známej, s ktorou som sa spoznal počas výkonu pracovných povinností. Táto moja rovesníčka, mimochodom politička, býva v dome v jednej z obcí ležiacej v blízkosti Čunovských jazier a každý víkend si sem chodí zabehať. Keď sa počas behu spotí, bez ohľadu na ročné obdobie (dokonca aj uprostred zimy) skočí do jazera, kde chvíľu pláva a následne beží naspäť domov. Vysvetlila mi tiež, v ktorých častiach jazier je povolené plávať a v ktorých sa to naopak nesmie.
V Japonsku je celkom bežné ísť si zaplávať do bazéna, či mora. O plávaní v jazere, či rieke som však veľmi nepočul. Najmä v Tokiu je ťažké nájsť podobné miesto a preto ma úplne fascinovala kombinácia týchto troch vecí: behu, skoku do jazera a následného plávania.
Najbližšiu sobotu po tom, ako som sa dozvedel o jazerách, sme sa spolu s manželkou rozhodli nasadnúť na autobus a navštíviť ich. Vystúpili sme na zastávke a keď sme si to po opustenej cestičke namierili k jazerám, stretli sme jednu mladú Slovenku s čiernym labradorom. Vyzeralo to tak, že prišla rovnakým autobusom (poznámka: na Slovensku si do autobusu môžete vziať psa). Pozdravili sme ju po slovensky a ona nás na počudovanie odzdravila v japončine. Istú dobu študovala aj v Japonsku a v súčasnosti vyučuje japonský jazyk na katedre japonológie na jednej z bratislavských vysokých škôl. Každý víkend sa sem chodí spolu so svojim psom kúpať. Keďže na Slovensku nie je veľa ľudí, ktorí hovoria po japonsky, naozaj nás prekvapilo, že k takémuto náhodnému stretnutiu došlo práve na takomto opustenom mieste.
Po ceste sme sa rozprávali na rôzne témy. Hoci Čunovské jazerá nie sú veľmi známe, pre určitú skupinu ľudí sú obľúbeným miestom na kúpanie. Dozvedeli sme sa tiež, že sa sem nechodí len cez leto. Niektorí ľudia si sem prichádzajú zaplávať dokonca aj na jeseň, či cez zimu – na tzv. zimné plávanie.
V to ráno bolo približne len 8°C a cez deň sa ortuť na teplomere nevyšplhala vyššie než na 15°C. V Japonsku by sa to nepovažovalo za počasie vhodné na kúpanie vonku. S manželkou sme sa od mladej Slovenky odpojili a išli sme sa poprechádzať okolo jazera. Ona si však išla spolu so psom na približne pol hodinu do jazera zaplávať. Zapôsobila na nás jej kondícia a to, že sa dokáže tak dlho pri takejto teplote kúpať v studenej vode. Rovnako pozitívne nás prekvapil i jej labrador, ktorý za ňou typickým psím spôsobom bez prestávky plával v tesnom závese.
Po návrate domov som sa snažil o téme zimného plávania získať viac informácií. Zdá sa, že zimné plávanie je medzi časťou Európanov (najmä v severnej Európe či v Rusku) veľmi populárne, ba dokonca si získava stále nových prívržencov. Je i jednou z metód na zachovanie si pevného zdravia. Tiež som sa dozvedel, že v niektorých krajinách strednej a východnej Európy pravoslávni veriaci (jedna z kresťanských vieroúk) praktizujú zimné plávanie v rámci rituálov viažucich sa k sviatku Zjavenia Pána, ktorý sa tiež nazýva Epifánia resp. Teofánia, ktorým si veriaci pripomínajú krst Ježiša Krista.
Zimné plávanie má údajne rôzne priaznivé účinky na zdravie – stimuluje tzv. sympatický nervový systém, podporuje cirkuláciu krvi i ďalších telesných tekutín, zrýchľuje metabolizmus a taktiež upravuje hormonálnu rovnováhu. Náhle ponorenie sa do ľadovej vody však môže byť aj nebezpečné – môže spôsobiť telu (srdcu, či mozgu) šok. Platí to najmä v prípade ľudí v strednom veku, medzi ktorých patrím aj ja.
Mimochodom, keď sa venujete zimnému plávaniu, odporúča sa byť vo vode len tak dlho, aby počet minút strávených vo vode číselne neprekračoval momentálnu teplotu vody (v prípade, že by mala voda napríklad 10°C, bol by limit kúpania desať minút).
V ten deň sme sa prešli okolo jazera a vrátili sa domov. Nasledujúci deň, v nedeľu ráno, som však v sebe nemohol potlačiť zvedavosť a nastúpil som, tentokrát sám, na autobus a rozhodol som sa opäť navštíviť Čunovské jazerá. Do batoha som si pribalil uterák a veci na prezlečenie. Vystúpil som na zastávke a ľahkým behom som zamieril k jazeru. Keď som dorazil k pustému brehu jazera, prezliekol som sa rýchlo do plaviek a postupujúc bosý po piesočnatom brehu som sa postupne vnoril do vôd jazera.
Voda bola ľadová, priam rezala do kože. Chvíľu som si v nej máčal telo, a keď som si na ten chlad zvykol – hej rup! – začal som plávať. Voda bola priezračná ako sklo, dovidel som až na samé dno. Obloha bola nekonečne modrá. Po chvíli ako som vošiel do vody, si moje telo navyklo na chlad a následne som začal pociťovať príjemné vnútorné teplo. Bolo mi už príjemnejšie a tak som rýchlo plával smerom k stredu jazera.
Plával som približne päť minút, keď sa ma postupne začali zmocňovať obavy. Predsa len plávam v jazere, o ktorého šírke, či hĺbke nemám ani šajnu, a navyše sám ako prst. Na dohľad nebolo ani živej duše. Pokiaľ by som napríklad dostal kŕč a nastali nejaké problémy, nikto by mi neprišiel na pomoc. Plával som preto čo najrýchlejšie späť k brehu.
Keď som vyšiel z vody, v dôsledku chladného jesenného vetra mi ihneď naskočila husia koža. Vysušil som sa uterákom, a keď som sa prezliekol do teplého oblečenia, pocítil som akoby sa mi v tele zlepšil krvný obeh. Bol to obzvlášť osviežujúci pocit – ako by sa moje telo zvnútra rozohrialo.
Kúpanie v týchto jazerách, kde niet ani živej duše, je len na vlastnú zodpovednosť. V prípade, že by sa vám tu nedajbože stal úraz, alebo by ste sa začali topiť, nikto vám nepríde na pomoc a rovnako tak za vás nikto nebude niesť zodpovednosť. Myslím si, že ak by sa takéto miesto nachádzalo v Japonsku, je veľká pravdepodobnosť, že by v ňom bolo plávanie z bezpečnostných dôvodov zakázané. Keďže je tiež nebezpečné, aby sa na takýchto jazerách kúpali deti, myslím si, že by boli dokonca obohnané plotom, alebo ostatným drôtom - v prípade úrazu by totiž zodpovednosť mohla padnúť na miestne autority spravujúce jazerá, či dokonca na samotný štát.
Aj napriek tomu, že mnoho Japoncov bude mať na vec možno iný názor, osobne mi tieto vskutku európske a slovenské princípy nezasahovania a zodpovednosti samého za seba vyhovujú a som s nimi spokojný. Nedovolím si posudzovať, ktoré postoje sú lepšie, azda však môžem skonštatovať, že v porovnaní s Japonskom je práve v Európe zakorenená kultúra so silnejším stupňom individualizmu.
Uvedomil som si tu isté rozdielnosti vo vnímaní a vo všeobecne zaužívaných zvyklostiach oboch krajín.
Jun Shimmi
veľvyslanec Japonska v Slovenskej republike
(Tento príspevok si nekladie za cieľ nabádať čitateľov na kúpanie sa v týchto jazerách. Majte prosím na pamäti, že pokiaľ by nebodaj došlo k úrazu alebo podobnej nešťastnej udalosti, nepreberám zaň žiadnu zodpovednosť a preto dôkladne zvážte kúpanie v jazerách. Na Slovensku sa má od teraz ešte viac ochladzovať, a v prípade , že by ste sa rozhodli ísť na Čunovské jazerá, radím vám, aby ste si na ich návštevu vybrali slnečné dni. Taktiež vám odporúčam, aby ste sa len prechádzali v okolí jazier a obdivovali krásy prírody v spoločnosti rodiny, či známych.)