21. časť: Treska verzus nattó
2017/11/30
Keď človek cestuje do zahraničia alebo keď dlhodobo žije v cudzej krajine, za účelom práce či štúdia, časom sa mu začne cnieť za domácou kuchyňou. Myslím si, že je to platí pre všetkých ľudí na svete, bez ohľadu na národnosť. Mám pocit, že existujú dva druhy ľudí: takí, ktorým domáce jedlo v cudzine ani po dlhšom čase nechýba a takí, pre ktorých je to priam neznesiteľné.
Ak sa mám priznať, patrím do tej druhej skupiny. Z pracovných dôvodov som strávil dlhší čas v zahraničí. Ak spočítam všetok čas prežitý v jednotlivých krajinách od nástupu na Ministerstvo zahraničných vecí, teda čas strávený vo Francúzsku, Belgicku, Thajsku, Spojených štátoch amerických (v New Yorku a vo Washingtone DC), v africkom Džibutsku, a i súčasný pobyt na Slovensku, žijem v zahraničí už približne 15 rokov. V každej krajine kde pracujem, si vždy obľúbim miestne jedlá a rád ich často ochutnávam. Ak si však raz či dvakrát do týždňa nedoprajem japonskú kuchyňu, idem sa z toho takmer zblázniť. Niekedy sa preto pýtam sám seba, či mám dostatočné nadanie a kvality na povolanie diplomata, ktorého primárnym poslaním je práca v zahraničí.
Pred viac než 30 rokmi som študoval jazyk v južnom Francúzsku. Mal som to šťastie, že mi bolo umožnené pobudnúť dva roky v domácnosti istej zámožnej francúzskej rodiny na predmestí mesta Montpellier. Každý deň som si tam vychutnával miestne víno a lahodnú francúzsku kuchyňu, ktorú mi pripravovala moja pani domáca – varila naozaj vynikajúco. Napriek tomu občas prišli chvíle, kedy som zatúžil po japonskej kuchyni. V tej dobe neboli v južnom Francúzsku takmer žiadne japonské reštaurácie a tak som sa raz cez víkend, keď mala pani domáca program mimo domu, rozhodol využiť jej neprítomnosť a pripraviť si japonské rezance udon, ktoré mi poslali z domova. Práve keď som ich potajme varil, moja pani domáca sa vrátila domov. Dodnes si pamätám, aká bola šokovaná a ako sa zlostila, keď ma prichytila pri varení.
Trocha som však odbočil od témy. Po akom jedle sa Slovákom najviac cnie, keď opúšťajú rodnú krajinu? Ktoré jedlo im najviac chýba, keď žijú v zahraničí?
Je to azda národný pokrm reprezentujúci Slovensko, o ktorom som písal aj v šiestej časti svojho blogu, bryndzové halušky (halušky z múky a zemiakov zmiešané s tradičným slovenským ovčím syrom posypané chrumkavou slaninkou)?
Na rôznych pracovných a spoločenských stretnutiach som sa pokúšal túto otázku položiť viacerým Slovákom pôsobiacim na najvyšších miestach, vrátane štátnych tajomníkov Ministerstva zahraničných vecí a európskych záležitostí SR. Mnohí z nich sú slovenskí diplomati, a v súčasnosti pracujú na ministerstve v hlavnom meste, Bratislave, ale takmer všetci v minulosti dlhodobo pôsobili v zahraničí. Prekvapivo mi však nikto z nich na moju otázku nedal očakávanú odpoveď - bryndzové halušky. Prevažnej väčšine z nich sa v zahraničí cnelo za „akousi treskou“.
„Treskou?“
Počas roku a pol od kedy som prišiel na Slovensko som ochutnal rozličné slovenské jedlá v rôznych reštauráciách – v hlavnom meste i v regiónoch. Slováci ma taktiež nespočetnekrát pozvali do svojich domácností. Jedlo zvané treska som však nikde nevidel, ani nejedol. Čo to môže byť? Kde sa toto jedlo dá ochutnať? Keď som sa raz na tento pokrm pýtal, so smiechom mi povedali, že tresku je predsa dostať v každom supermarkete.
Treska je istý druh šalátu, ktorého základom je zomletá ryba marinovaná v octe. Ďalšími ingredienciami sú nadrobno nasekaná cibuľa, mrkva a majonéza. Predáva sa balená v téglikoch i pohároch. Za komunizmu, keď bolo Slovensko ešte súčasťou Česko-Slovenska, sa tento jednoduchý pokrm predával vo veľkom množstve. Mnoho Slovákov ju v detstve často jedávalo, prípadne muselo jedávať.
Slovami jedného vysokopostaveného slovenského funkcionára: „Nie že by mi treska nejako mimoriadne chutila, ale keď žijem v cudzine, občas na ňu jednoducho dostanem nesmiernu chuť.“
„Zomletá treska, ktorá sa vo veľkom predávala za komunizmu“.
„Jednoduchá potravina, ktorá sa musela často jesť...“
Pravdu povediac, čím viac som o treske počul, tým menšiu chuť som na ňu mal. Prečo Slováci, obyvatelia vnútrozemskej krajiny bez prístupu k moru, zo všetkých pokrmov túžia najviac po rybacom šaláte, hoci je na Slovensku množstvo omnoho lahodnejšie vyzerajúcich regionálnych jedál?
Ako sa hovorí, lepšie raz vidieť ako stokrát počuť, a preto som sa hneď cez najbližší víkend odhodlal navštíviť supermarket. V oddelení s chladenými potravinami bolo veľa druhov tresky. Rozhodol som sa, že si kúpim to najmenšie balenie a doma ju ochutnám.
Keď som téglik otvoril a nahliadol doň, zbadal som v bielej majonézovej omáčke polotuhej konzistencie množstvo tresky a taktiež kúsky cibule. Svojej manželky, ktorá stála obďaleč, som sa opýtal, či ju neochutnáme spoločne. Ona však o krok ustúpila a následne sa decentne niekam vytratila. Treska veru nevyzerá vábne.
Keď som si z nej za lyžičku nabral a odhodlal sa ju ochutnať...
...na moje prekvapenie celkom ušla, ba dokonca by sa dalo povedať, že bola chutná. Pripomínala mi majonézový šalát s marinovanou rybou, prípadne kapustový šalát s majonézou, akýsi coleslaw s rybou. Hodí sa na raňajky s chlebom, ale dobre padne aj na večer ako chuťovka k pivu. Po pravde, nechcel by som ju jesť každý deň, ale bolo to oveľa chutnejšie a normálnejšie jedlo, než som sa pôvodne obával. Mimochodom, keď sa mi napokon podarilo nahovoriť manželku, aby si z nej dala aj ona, zhodnotila ju ako „prekvapivo chutnú“.
Tak, a teraz naopak: po akom jedle sa v zahraničí najviac cnie Japoncom?
Po čerstvo uvarenej japonskej ryži? Po polievke miso? Po suši? Po nakladaných uhorkách? Po sobe alebo udone?
Myslím si, že odpoveď sa líši od človeka k človeku, ale v mojom prípade je to jednoznačne nattó. Nattó je, jednoducho povedané, pokrm z varených sójových bôbov, ktoré sa, podobne ako syr, nechajú dôkladne sfermentovať. Na rozdiel od syra, pri fermentácii ktorého zohrávajú hlavnú úlohu laktobacily, sa na fermentácii nattó podieľajú špeciálne baktérie zvané bacillus subtilis natto. Keďže má nattó kvôli tomu príznačný intenzívny zápach, aj medzi Japoncami je mnoho ľudí, ktorí tento pokrm nemajú radi. Nájsť medzi cudzincami človeka, ktorý by ho dokázal zjesť, je priam vzácnosťou. Keď sa naň spýtate hoci aj cudzincov dlhodobo žijúcich v Japonsku, s najväčšou pravdepodobnosťou si vypočujete odmietavé odpovede ako napríklad: „páchne hnilobou“, „zbožňujem japonskú kuchyňu, ale nattó zjesť nedokážem“.
Keď do nattó pridáme sójovú omáčku, malé množstvo horčice a dôkladne ho vymiešame, z fermentovanej lepkavej hmoty vznikne akási pena. Následne doň vmiešame surové vajcia a konzumujeme s horúcou bielou ryžou. Ja toto jedlo priam zbožňujem.
Myslím si, že mnohým japonským čitateľom sa pri čítaní týchto riadkov začali zbiehať slinky. Pre slovenských čitateľov však slovné spojenia ako „fermentovaná sója“, „intenzívny zápach z fermentácie“, „vymiešať lepkavú hmotu“, „vmiešať surové vajcia“, „páchne hnilobou“, môžu skôr navodiť pocit, že sa jedná o vskutku nepredstaviteľné jedlo.
Hoci sa na Slovensku nattó nepredáva, ľahko si ho môžete zadovážiť napríklad v obchode s japonskými potravinami vo Viedni, v hlavnom meste susednej krajiny.
Doposiaľ som s japonskou kuchyňou oboznámil už mnohých Slovákov, ale zatiaľ som stretol len jeden jediný manželský pár, ktorému toto jedlo chutilo. Aj napriek tomu, že títo manželia v súčasnosti bývajú v Bratislave, dlhé roky žili v Japonsku a na nattó často v dobrom spomínajú.
Na fotografii môžete vidieť tresku (vpredu) a taktiež nattó – ešte pred premiešaním (vzadu).
Gastronomická kultúra vytvorená človekom dokáže byť vskutku rozmanitá i zvláštna.
Okúsiť a obľúbiť si cudzokrajné jedlo tiež znamená spoznať kultúru a ľudí danej krajiny.
Jun Shimmi
veľvyslanec Japonska v Slovenskej republike
Ak sa mám priznať, patrím do tej druhej skupiny. Z pracovných dôvodov som strávil dlhší čas v zahraničí. Ak spočítam všetok čas prežitý v jednotlivých krajinách od nástupu na Ministerstvo zahraničných vecí, teda čas strávený vo Francúzsku, Belgicku, Thajsku, Spojených štátoch amerických (v New Yorku a vo Washingtone DC), v africkom Džibutsku, a i súčasný pobyt na Slovensku, žijem v zahraničí už približne 15 rokov. V každej krajine kde pracujem, si vždy obľúbim miestne jedlá a rád ich často ochutnávam. Ak si však raz či dvakrát do týždňa nedoprajem japonskú kuchyňu, idem sa z toho takmer zblázniť. Niekedy sa preto pýtam sám seba, či mám dostatočné nadanie a kvality na povolanie diplomata, ktorého primárnym poslaním je práca v zahraničí.
Pred viac než 30 rokmi som študoval jazyk v južnom Francúzsku. Mal som to šťastie, že mi bolo umožnené pobudnúť dva roky v domácnosti istej zámožnej francúzskej rodiny na predmestí mesta Montpellier. Každý deň som si tam vychutnával miestne víno a lahodnú francúzsku kuchyňu, ktorú mi pripravovala moja pani domáca – varila naozaj vynikajúco. Napriek tomu občas prišli chvíle, kedy som zatúžil po japonskej kuchyni. V tej dobe neboli v južnom Francúzsku takmer žiadne japonské reštaurácie a tak som sa raz cez víkend, keď mala pani domáca program mimo domu, rozhodol využiť jej neprítomnosť a pripraviť si japonské rezance udon, ktoré mi poslali z domova. Práve keď som ich potajme varil, moja pani domáca sa vrátila domov. Dodnes si pamätám, aká bola šokovaná a ako sa zlostila, keď ma prichytila pri varení.
Trocha som však odbočil od témy. Po akom jedle sa Slovákom najviac cnie, keď opúšťajú rodnú krajinu? Ktoré jedlo im najviac chýba, keď žijú v zahraničí?
Je to azda národný pokrm reprezentujúci Slovensko, o ktorom som písal aj v šiestej časti svojho blogu, bryndzové halušky (halušky z múky a zemiakov zmiešané s tradičným slovenským ovčím syrom posypané chrumkavou slaninkou)?
Na rôznych pracovných a spoločenských stretnutiach som sa pokúšal túto otázku položiť viacerým Slovákom pôsobiacim na najvyšších miestach, vrátane štátnych tajomníkov Ministerstva zahraničných vecí a európskych záležitostí SR. Mnohí z nich sú slovenskí diplomati, a v súčasnosti pracujú na ministerstve v hlavnom meste, Bratislave, ale takmer všetci v minulosti dlhodobo pôsobili v zahraničí. Prekvapivo mi však nikto z nich na moju otázku nedal očakávanú odpoveď - bryndzové halušky. Prevažnej väčšine z nich sa v zahraničí cnelo za „akousi treskou“.
„Treskou?“
Počas roku a pol od kedy som prišiel na Slovensko som ochutnal rozličné slovenské jedlá v rôznych reštauráciách – v hlavnom meste i v regiónoch. Slováci ma taktiež nespočetnekrát pozvali do svojich domácností. Jedlo zvané treska som však nikde nevidel, ani nejedol. Čo to môže byť? Kde sa toto jedlo dá ochutnať? Keď som sa raz na tento pokrm pýtal, so smiechom mi povedali, že tresku je predsa dostať v každom supermarkete.
Treska je istý druh šalátu, ktorého základom je zomletá ryba marinovaná v octe. Ďalšími ingredienciami sú nadrobno nasekaná cibuľa, mrkva a majonéza. Predáva sa balená v téglikoch i pohároch. Za komunizmu, keď bolo Slovensko ešte súčasťou Česko-Slovenska, sa tento jednoduchý pokrm predával vo veľkom množstve. Mnoho Slovákov ju v detstve často jedávalo, prípadne muselo jedávať.
Slovami jedného vysokopostaveného slovenského funkcionára: „Nie že by mi treska nejako mimoriadne chutila, ale keď žijem v cudzine, občas na ňu jednoducho dostanem nesmiernu chuť.“
„Zomletá treska, ktorá sa vo veľkom predávala za komunizmu“.
„Jednoduchá potravina, ktorá sa musela často jesť...“
Pravdu povediac, čím viac som o treske počul, tým menšiu chuť som na ňu mal. Prečo Slováci, obyvatelia vnútrozemskej krajiny bez prístupu k moru, zo všetkých pokrmov túžia najviac po rybacom šaláte, hoci je na Slovensku množstvo omnoho lahodnejšie vyzerajúcich regionálnych jedál?
Ako sa hovorí, lepšie raz vidieť ako stokrát počuť, a preto som sa hneď cez najbližší víkend odhodlal navštíviť supermarket. V oddelení s chladenými potravinami bolo veľa druhov tresky. Rozhodol som sa, že si kúpim to najmenšie balenie a doma ju ochutnám.
Keď som téglik otvoril a nahliadol doň, zbadal som v bielej majonézovej omáčke polotuhej konzistencie množstvo tresky a taktiež kúsky cibule. Svojej manželky, ktorá stála obďaleč, som sa opýtal, či ju neochutnáme spoločne. Ona však o krok ustúpila a následne sa decentne niekam vytratila. Treska veru nevyzerá vábne.
Keď som si z nej za lyžičku nabral a odhodlal sa ju ochutnať...
...na moje prekvapenie celkom ušla, ba dokonca by sa dalo povedať, že bola chutná. Pripomínala mi majonézový šalát s marinovanou rybou, prípadne kapustový šalát s majonézou, akýsi coleslaw s rybou. Hodí sa na raňajky s chlebom, ale dobre padne aj na večer ako chuťovka k pivu. Po pravde, nechcel by som ju jesť každý deň, ale bolo to oveľa chutnejšie a normálnejšie jedlo, než som sa pôvodne obával. Mimochodom, keď sa mi napokon podarilo nahovoriť manželku, aby si z nej dala aj ona, zhodnotila ju ako „prekvapivo chutnú“.
Tak, a teraz naopak: po akom jedle sa v zahraničí najviac cnie Japoncom?
Po čerstvo uvarenej japonskej ryži? Po polievke miso? Po suši? Po nakladaných uhorkách? Po sobe alebo udone?
Myslím si, že odpoveď sa líši od človeka k človeku, ale v mojom prípade je to jednoznačne nattó. Nattó je, jednoducho povedané, pokrm z varených sójových bôbov, ktoré sa, podobne ako syr, nechajú dôkladne sfermentovať. Na rozdiel od syra, pri fermentácii ktorého zohrávajú hlavnú úlohu laktobacily, sa na fermentácii nattó podieľajú špeciálne baktérie zvané bacillus subtilis natto. Keďže má nattó kvôli tomu príznačný intenzívny zápach, aj medzi Japoncami je mnoho ľudí, ktorí tento pokrm nemajú radi. Nájsť medzi cudzincami človeka, ktorý by ho dokázal zjesť, je priam vzácnosťou. Keď sa naň spýtate hoci aj cudzincov dlhodobo žijúcich v Japonsku, s najväčšou pravdepodobnosťou si vypočujete odmietavé odpovede ako napríklad: „páchne hnilobou“, „zbožňujem japonskú kuchyňu, ale nattó zjesť nedokážem“.
Keď do nattó pridáme sójovú omáčku, malé množstvo horčice a dôkladne ho vymiešame, z fermentovanej lepkavej hmoty vznikne akási pena. Následne doň vmiešame surové vajcia a konzumujeme s horúcou bielou ryžou. Ja toto jedlo priam zbožňujem.
Myslím si, že mnohým japonským čitateľom sa pri čítaní týchto riadkov začali zbiehať slinky. Pre slovenských čitateľov však slovné spojenia ako „fermentovaná sója“, „intenzívny zápach z fermentácie“, „vymiešať lepkavú hmotu“, „vmiešať surové vajcia“, „páchne hnilobou“, môžu skôr navodiť pocit, že sa jedná o vskutku nepredstaviteľné jedlo.
Hoci sa na Slovensku nattó nepredáva, ľahko si ho môžete zadovážiť napríklad v obchode s japonskými potravinami vo Viedni, v hlavnom meste susednej krajiny.
Doposiaľ som s japonskou kuchyňou oboznámil už mnohých Slovákov, ale zatiaľ som stretol len jeden jediný manželský pár, ktorému toto jedlo chutilo. Aj napriek tomu, že títo manželia v súčasnosti bývajú v Bratislave, dlhé roky žili v Japonsku a na nattó často v dobrom spomínajú.
Na fotografii môžete vidieť tresku (vpredu) a taktiež nattó – ešte pred premiešaním (vzadu).
Gastronomická kultúra vytvorená človekom dokáže byť vskutku rozmanitá i zvláštna.
Okúsiť a obľúbiť si cudzokrajné jedlo tiež znamená spoznať kultúru a ľudí danej krajiny.
Jun Shimmi
veľvyslanec Japonska v Slovenskej republike