24. časť: Ktorý jazyk je ťažší – slovenčina alebo japončina?
2018/3/19
Okrem svojho materinského jazyka, japončiny, ovládam tiež angličtinu, ktorá je pre mňa prvým cudzím jazykom, a následne francúzštinu, ktorú som si osvojil popri svojej práci kariérneho diplomata. Keďže som v minulosti pôsobil tri roky v Thajsku, zvládam bežnú komunikáciu potrebnú na zabezpečenie potrieb každodenného života i v lámanej thajčine. Od svojho príchodu na Slovensko pred dvoma rokmi zápasím so slovenčinou a verte, že neexistuje žiaden cudzí jazyk, ktorý by ma doteraz potrápil viac.
Od začiatku svojej misie, každý týždeň mávam súkromné hodiny slovenčiny s jazykovou lektorkou. Napriek tomu, stále neviem používať viac než len základné výrazy potrebné pri nakupovaní či objednávaní jedla. Keď ma oslovia Slováci, zväčša im nerozumiem a komunikácia tak uviazne na mŕtvom bode.
Mimochodom, najčastejšie používam tieto dve slovenské vety: „Hovoríte po anglicky?“ a „Toto jedlo je veľmi lahodné, ale viac už bohužiaľ nevládzem“.
Ak by cudzinci, rovnako neznalí slovenčiny ako ja chceli predstierať, že vedia po slovensky, stačí, keď budú opakovať „dobrý“, „dobre“ a „áno“. Slovo „dobre” má okrem svojho základného významu vyjadrujúceho kvalitu aj rôzne ďalšie nuansy – Slováci ním počas rozhovoru vyslovujú súhlas v zmysle „uhm“, „presne tak“ a používajú ho aj na vyjadrenie porozumenia v zmysle „jasné“, „rozumiem“ či „hej“. „Áno“ taktiež vyjadruje súhlas a zvykne sa skracovať na „no“.
Ak budete za sebou opakovať „dobre“, „dobre“, miestami do rozhovoru primiešate „no“ a nakoniec dodáte „dovi“ (neformálna skratka pozdravu „dovidenia“), aj vy sa môžete tváriť, že viete plynulo po slovensky. Na druhú stranu, vystavujete sa takto veľkému riziku, že uviaznete na mŕtvom bode keď na Vás začnú hovoriť rýchlou slovenčinou.
Slovenčina sa ako jazyk zaraďuje do skupiny západoslovanských jazykov. Množstvo slovenských slov má spoločný pôvod s jazykmi okolitých krajín - napr. Česka či Poľska. V slovenčine sa napríklad používa pozdrav „dobrý deň“. Minulý rok som bol na pracovnej ceste v Poľsku, vo Varšave. Na recepcii hotela, v ktorom som bol ubytovaný, som použil tento pozdrav. Odpovedali mi „dzień dobry“. Poradie slov je síce obrátené, ale význam pozdravu zostáva rovnaký.
Západoslovanské jazyky sú prepojené s východoslovanskými jazykmi, ktorých typickým reprezentantom je ruština. Veľký rozdiel je však v tom, že kým západoslovanské jazyky používajú pri písaní latinku, vo východoslovanských jazykoch dominuje cyrilika.
Mimochodom, medzi ľuďmi hovoriacimi západoslovanskými jazykmi panuje názor, že Slovák si s Poliakom vzájomne porozumejú aj keď budú na seba hovoriť každý vlastnou rečou. Keďže sa Slovensko nachádza v centre strednej a východnej Európy, slovenčina je v porovnaní s ostatnými zápodoslovanskými jazykmi najuniverzálnejšia. Z tohto dôvodu niektorí ľudia dokonca tvrdia, že slovenčina je akési esperanto krajín strednej a východnej Európy.
Pre mňa ako cudzinca je pri učení sa slovenčiny najťažšia gramatika. Vezmime si napríklad len jeden slovný druh – podstatné mená. Určujeme u nich tri rody – mužský, ženský, stredný a u každého z nich ešte aj štyri vzory. Dokopy je to teda dvanásť rôznych vzorov. V japončine nemáme koncepty ako mužský, či ženský rod a preto tomuto fenoménu dokážeme porozumieť len ťažko. Napríklad slovo „počítač“ je mužského rodu, vzoru stroj. „Cesta“ je ženského rodu, vzoru ulica a „auto“ zas stredného rodu, vzoru mesto.
Mimoriadne gramaticky komplikované je aj to, že každý z týchto dvanástich vzorov sa ďalej ohýba - skloňuje sa v závislosti od toho, v akom zo šiestich pádov (napr. v nominatíve, akuzatíve, datíve či lokáli) chceme slovo použiť. Vezmeme si napríklad slovo „auto“. Toto slovo je stredného rodu a skloňuje sa podľa vzoru mesto nasledovne: 1. pád: auto; 2. pád: auta; 3. pád: autu; 4. pád: auto; 5. pád: aute; 6. pád: autom. Skloňovanie podstatného mena sa líši v závislosti od jeho vzoru. Keď vynásobíme dvanásť vzorov a šesť pádov, dostaneme dokopy sedemdesiatdva možností skloňovania. Okrem toho, že sa treba naučiť naspamäť ktoré podstatné meno sa skloňuje podľa ktorého vzoru, treba si to všetko ešte i dobre osvojiť.
Taktiež netreba zabúdať na to, že ak chceme podstatné meno použiť v množnom čísle, jeho skloňovanie sa opäť mení. Znamená to, že je potrebné zapamätať si sedemdesiatdva krát dva, teda stoštyridsaťštyri možností skloňovania.
Mimochodom, pokiaľ napájate na podstatné mená prídavné mená, aj tie podliehajú skloňovaniu podľa vlastných osobitých vzorov, čo v konečnom dôsledku znamená aj veľmi veľa možností skloňovania aj pre prídavné mená.
Už len z toho, ako to tu píšem ma rozbolela hlava. Na začiatku, keď som začínal so slovenčinou, vymyslel som si plán, že si všetky skloňovania podstatných mien spíšem na papier formátu A3, ktorý môžete vidieť na hornej fotografii. Keď som tento zoznam dokončil, sebavedome som si pomyslel, že by som si ho mohol dať azda patentovať. Pochválila mi ho aj lektorka, vraj takú pomôcku ešte nevidela. Avšak ani po roku sa mi nepodarilo dostať tieto zložité vzorce skloňovania do hlavy. Zdá sa, že tento zoznam, výsledok mojej ťažkej práce, vyjde nakoniec navnivoč.
Slovesá sa taktiež ohýbajú – časujú sa. Sloveso „hovoriť“ sa napríklad časuje nasledovne. Ak som podmetom vety ja, je to ja „hovorím“. V prípade druhej osoby je to ty „hovoríš“ a v tretej osobe je to on / ona „hovorí“. V množnom čísle je to my „hovoríme“, vy „hovoríte“ (tento tvar sa používa aj keď chceme zdvorilo osloviť druhú osobu – vykať) a oni / ony „hovoria“. Slovesá sa časujú rôzne - v závislosti od svojho druhu (majú približne dvanásť vzorov). V slovenčine navyše poznáme množstvo slovies, ktoré sa časujú nepravidelne. Na to, aby si to človek všetko dobre osvojil je potrebné vynaložiť mimoriadne veľa úsilia, času i talentu.
Už len za to, že dokážu rozprávať takýmto zložitým jazykom, Slovákov veľmi obdivujem.
Keď s nimi na túto tému komunikujem, spravidla odpovedajú, že japončina musí byť predsa omnoho ťažšia. V hlavnom meste, v Bratislave je na Univerzite Komenského Katedra japonológie, kde japonský jazyk študuje takmer päťdesiat študentov. Medzi Slovákmi je pomerne veľa ľudí hovoriacich po japonsky. Aj na Veľvyslanectve Japonska v Bratislave kde pracujem, máme niekoľko slovenských kolegov, vrátane mojej sekretárky, ktorí tento jazyk výborne ovládajú.
Keďže je japončina mojim materinským jazykom, nedokážem posúdiť, ktorý jej aspekt je pre cudzincov ťažký. Rozumiem, že osvojenie si znakov kandži si vyžaduje množstvo práce. Čo sa však týka čítania a písania hiragany i katakany, či rozprávania a počúvania, mám pocit, že japončina nie je až taká náročná ako slovenčina - minimálne pokiaľ ide o gramatiku. Alebo sa mýlim?
Komplexnosť jazyka nám súčasne umožňuje používať rozmanité výrazy bohaté na nuansy. Na začiatku jedenásteho storočia napísala Japonka menom Murasaki Šikibu Príbeh princa Gendžiho. Dalo by sa povedať, že ide o najstarší ľúbostný román na svete. Dielo je napísané vo vznešenej japončine a do dnešného dňa bolo preložené do mnohých svetových jazykov. Myslím si však, že akokoľvek by bol prekladateľ zdatný, preložiť do cudzieho jazyka stopercentne verne všetky jemné nuansy, ktoré umožňuje písaná japončina, je takpovediac nemožné.
Japončina i slovenčina sú ťažké jazyky. Vyzerá to tak, že pre cudzincov je ich osvojenie takpovediac rovnako náročné. Dovolil by som si povedať, že práve vďaka ich zložitosti a komplexnosti sa môžeme v oboch dvoch jazykoch vyjadrovať vskutku košato - prostredníctvom sofistikovaných, inteligentných slov i širokej škály citovo zafarbených výrazov. Nazdávam sa, že zložitosť jazyka vo veľkej miere kladne ovplyvňuje kultúru i spoločnosť tej ktorej krajiny.
Dnešný blog sa doteraz týkal trošku serióznych tém.
Od začiatku svojej misie, každý týždeň mávam súkromné hodiny slovenčiny s jazykovou lektorkou. Napriek tomu, stále neviem používať viac než len základné výrazy potrebné pri nakupovaní či objednávaní jedla. Keď ma oslovia Slováci, zväčša im nerozumiem a komunikácia tak uviazne na mŕtvom bode.
Mimochodom, najčastejšie používam tieto dve slovenské vety: „Hovoríte po anglicky?“ a „Toto jedlo je veľmi lahodné, ale viac už bohužiaľ nevládzem“.
Ak by cudzinci, rovnako neznalí slovenčiny ako ja chceli predstierať, že vedia po slovensky, stačí, keď budú opakovať „dobrý“, „dobre“ a „áno“. Slovo „dobre” má okrem svojho základného významu vyjadrujúceho kvalitu aj rôzne ďalšie nuansy – Slováci ním počas rozhovoru vyslovujú súhlas v zmysle „uhm“, „presne tak“ a používajú ho aj na vyjadrenie porozumenia v zmysle „jasné“, „rozumiem“ či „hej“. „Áno“ taktiež vyjadruje súhlas a zvykne sa skracovať na „no“.
Ak budete za sebou opakovať „dobre“, „dobre“, miestami do rozhovoru primiešate „no“ a nakoniec dodáte „dovi“ (neformálna skratka pozdravu „dovidenia“), aj vy sa môžete tváriť, že viete plynulo po slovensky. Na druhú stranu, vystavujete sa takto veľkému riziku, že uviaznete na mŕtvom bode keď na Vás začnú hovoriť rýchlou slovenčinou.
Slovenčina sa ako jazyk zaraďuje do skupiny západoslovanských jazykov. Množstvo slovenských slov má spoločný pôvod s jazykmi okolitých krajín - napr. Česka či Poľska. V slovenčine sa napríklad používa pozdrav „dobrý deň“. Minulý rok som bol na pracovnej ceste v Poľsku, vo Varšave. Na recepcii hotela, v ktorom som bol ubytovaný, som použil tento pozdrav. Odpovedali mi „dzień dobry“. Poradie slov je síce obrátené, ale význam pozdravu zostáva rovnaký.
Západoslovanské jazyky sú prepojené s východoslovanskými jazykmi, ktorých typickým reprezentantom je ruština. Veľký rozdiel je však v tom, že kým západoslovanské jazyky používajú pri písaní latinku, vo východoslovanských jazykoch dominuje cyrilika.
Mimochodom, medzi ľuďmi hovoriacimi západoslovanskými jazykmi panuje názor, že Slovák si s Poliakom vzájomne porozumejú aj keď budú na seba hovoriť každý vlastnou rečou. Keďže sa Slovensko nachádza v centre strednej a východnej Európy, slovenčina je v porovnaní s ostatnými zápodoslovanskými jazykmi najuniverzálnejšia. Z tohto dôvodu niektorí ľudia dokonca tvrdia, že slovenčina je akési esperanto krajín strednej a východnej Európy.
Pre mňa ako cudzinca je pri učení sa slovenčiny najťažšia gramatika. Vezmime si napríklad len jeden slovný druh – podstatné mená. Určujeme u nich tri rody – mužský, ženský, stredný a u každého z nich ešte aj štyri vzory. Dokopy je to teda dvanásť rôznych vzorov. V japončine nemáme koncepty ako mužský, či ženský rod a preto tomuto fenoménu dokážeme porozumieť len ťažko. Napríklad slovo „počítač“ je mužského rodu, vzoru stroj. „Cesta“ je ženského rodu, vzoru ulica a „auto“ zas stredného rodu, vzoru mesto.
Mimoriadne gramaticky komplikované je aj to, že každý z týchto dvanástich vzorov sa ďalej ohýba - skloňuje sa v závislosti od toho, v akom zo šiestich pádov (napr. v nominatíve, akuzatíve, datíve či lokáli) chceme slovo použiť. Vezmeme si napríklad slovo „auto“. Toto slovo je stredného rodu a skloňuje sa podľa vzoru mesto nasledovne: 1. pád: auto; 2. pád: auta; 3. pád: autu; 4. pád: auto; 5. pád: aute; 6. pád: autom. Skloňovanie podstatného mena sa líši v závislosti od jeho vzoru. Keď vynásobíme dvanásť vzorov a šesť pádov, dostaneme dokopy sedemdesiatdva možností skloňovania. Okrem toho, že sa treba naučiť naspamäť ktoré podstatné meno sa skloňuje podľa ktorého vzoru, treba si to všetko ešte i dobre osvojiť.
Taktiež netreba zabúdať na to, že ak chceme podstatné meno použiť v množnom čísle, jeho skloňovanie sa opäť mení. Znamená to, že je potrebné zapamätať si sedemdesiatdva krát dva, teda stoštyridsaťštyri možností skloňovania.
Mimochodom, pokiaľ napájate na podstatné mená prídavné mená, aj tie podliehajú skloňovaniu podľa vlastných osobitých vzorov, čo v konečnom dôsledku znamená aj veľmi veľa možností skloňovania aj pre prídavné mená.
Už len z toho, ako to tu píšem ma rozbolela hlava. Na začiatku, keď som začínal so slovenčinou, vymyslel som si plán, že si všetky skloňovania podstatných mien spíšem na papier formátu A3, ktorý môžete vidieť na hornej fotografii. Keď som tento zoznam dokončil, sebavedome som si pomyslel, že by som si ho mohol dať azda patentovať. Pochválila mi ho aj lektorka, vraj takú pomôcku ešte nevidela. Avšak ani po roku sa mi nepodarilo dostať tieto zložité vzorce skloňovania do hlavy. Zdá sa, že tento zoznam, výsledok mojej ťažkej práce, vyjde nakoniec navnivoč.
Slovesá sa taktiež ohýbajú – časujú sa. Sloveso „hovoriť“ sa napríklad časuje nasledovne. Ak som podmetom vety ja, je to ja „hovorím“. V prípade druhej osoby je to ty „hovoríš“ a v tretej osobe je to on / ona „hovorí“. V množnom čísle je to my „hovoríme“, vy „hovoríte“ (tento tvar sa používa aj keď chceme zdvorilo osloviť druhú osobu – vykať) a oni / ony „hovoria“. Slovesá sa časujú rôzne - v závislosti od svojho druhu (majú približne dvanásť vzorov). V slovenčine navyše poznáme množstvo slovies, ktoré sa časujú nepravidelne. Na to, aby si to človek všetko dobre osvojil je potrebné vynaložiť mimoriadne veľa úsilia, času i talentu.
Už len za to, že dokážu rozprávať takýmto zložitým jazykom, Slovákov veľmi obdivujem.
Keď s nimi na túto tému komunikujem, spravidla odpovedajú, že japončina musí byť predsa omnoho ťažšia. V hlavnom meste, v Bratislave je na Univerzite Komenského Katedra japonológie, kde japonský jazyk študuje takmer päťdesiat študentov. Medzi Slovákmi je pomerne veľa ľudí hovoriacich po japonsky. Aj na Veľvyslanectve Japonska v Bratislave kde pracujem, máme niekoľko slovenských kolegov, vrátane mojej sekretárky, ktorí tento jazyk výborne ovládajú.
Keďže je japončina mojim materinským jazykom, nedokážem posúdiť, ktorý jej aspekt je pre cudzincov ťažký. Rozumiem, že osvojenie si znakov kandži si vyžaduje množstvo práce. Čo sa však týka čítania a písania hiragany i katakany, či rozprávania a počúvania, mám pocit, že japončina nie je až taká náročná ako slovenčina - minimálne pokiaľ ide o gramatiku. Alebo sa mýlim?
Komplexnosť jazyka nám súčasne umožňuje používať rozmanité výrazy bohaté na nuansy. Na začiatku jedenásteho storočia napísala Japonka menom Murasaki Šikibu Príbeh princa Gendžiho. Dalo by sa povedať, že ide o najstarší ľúbostný román na svete. Dielo je napísané vo vznešenej japončine a do dnešného dňa bolo preložené do mnohých svetových jazykov. Myslím si však, že akokoľvek by bol prekladateľ zdatný, preložiť do cudzieho jazyka stopercentne verne všetky jemné nuansy, ktoré umožňuje písaná japončina, je takpovediac nemožné.
Japončina i slovenčina sú ťažké jazyky. Vyzerá to tak, že pre cudzincov je ich osvojenie takpovediac rovnako náročné. Dovolil by som si povedať, že práve vďaka ich zložitosti a komplexnosti sa môžeme v oboch dvoch jazykoch vyjadrovať vskutku košato - prostredníctvom sofistikovaných, inteligentných slov i širokej škály citovo zafarbených výrazov. Nazdávam sa, že zložitosť jazyka vo veľkej miere kladne ovplyvňuje kultúru i spoločnosť tej ktorej krajiny.
Dnešný blog sa doteraz týkal trošku serióznych tém.
Chcel by som ho preto ukončiť tým, že Vám poviem, ako sme nedávno so slovenskými priateľmi diskutovali o tom, ktoré slová nám z partnerovho jazyka znejú zábavne.
Ja som povedal, že mi znie zábavne slovo „šľahačka“. Zvukomalebnosť tohto slova mi pripomína zvuk rútiacej sa lokomotívy. Tiež som sa zveril s tým, že mám rád, akým hravým a nedbanlivo znejúcim dojmom na mňa pôsobí slovo „čalamáda“ – druh nakladanej zeleniny pozostávajúci z kyslej kapusty, uhoriek, papriky a feferónok (pozrite sa prosím na fotografiu vľavo). Mimochodom, čalamádu mám veľmi rád ako prílohu k bielej ryži. Po tejto odpovedi sa na tvárach mojich priateľov zrkadlilo prekvapenie a zdalo sa, ako by ma nepochopili
Jedna priateľka pôsobí v záhradníckom priemysle (je majiteľkou popredného reťazca kvetinárstiev) a tak sa debata postupne zvrtla aj na tému záhradkárstva. Keď som vyslovil slovo „šibakariki“, teda po slovensky „kosačka na trávu“, začala sa z plného hrdla smiať. Výslovnosť tohto slova jej prišla nesmierne zábavná. Tentokrát som zostal bez slov ja. Celkom som nepochopil, čo sa jej môže na tomto slove zdať také vtipné.
V osackom dialekte, jednom z japonských nárečí, existuje pozdrav „mókarimakka“ („Darí sa Vám v obchodovaní?“ „Zarábate?“). V Osake používali túto frázu pôvodne obchodníci, ktorí sa ňou zdravili namiesto bežného pozdravu „konničiwa“. Tento výraz je vskutku adekvátny pre takú obchodnú metropolu, akou bola od dávnych čias Osaka. Zdá sa, že výslovnosť tohto slova znie cudzincom akosi zaujímavo. Dokonca aj medzi veľvyslancami rôznych krajín sa nájdu takí, ktorí ma zakaždým na stretnutí, či recepcii pozdravia „mókarimakka“.
Každý deň chodím v skorých ranných hodinách so svojim psom (plemeno šiba) na prechádzku do neďalekého parku. Pomerne často nás tam oslovujú Slováci, ktorí majú radi psov. Volajú na môjho psa „Hačikó, Hačikó“ alebo „Hači“. Zdá sa, že aj ľudia na Slovensku poznajú príbeh verného psa Hačika, ktorý sa stal v roku 2009 predlohou filmu s Richardom Gereom v hlavnej úlohe.
Hačikó bol v skutočnosti akitou. Prísne vzaté, toto plemeno sa od šiby mierne odlišuje.
Niekedy by som Vám chcel priblížiť i tento príbeh.
Jun Shimmi
veľvyslanec Japonska v Slovenskej republike
Ja som povedal, že mi znie zábavne slovo „šľahačka“. Zvukomalebnosť tohto slova mi pripomína zvuk rútiacej sa lokomotívy. Tiež som sa zveril s tým, že mám rád, akým hravým a nedbanlivo znejúcim dojmom na mňa pôsobí slovo „čalamáda“ – druh nakladanej zeleniny pozostávajúci z kyslej kapusty, uhoriek, papriky a feferónok (pozrite sa prosím na fotografiu vľavo). Mimochodom, čalamádu mám veľmi rád ako prílohu k bielej ryži. Po tejto odpovedi sa na tvárach mojich priateľov zrkadlilo prekvapenie a zdalo sa, ako by ma nepochopili
Jedna priateľka pôsobí v záhradníckom priemysle (je majiteľkou popredného reťazca kvetinárstiev) a tak sa debata postupne zvrtla aj na tému záhradkárstva. Keď som vyslovil slovo „šibakariki“, teda po slovensky „kosačka na trávu“, začala sa z plného hrdla smiať. Výslovnosť tohto slova jej prišla nesmierne zábavná. Tentokrát som zostal bez slov ja. Celkom som nepochopil, čo sa jej môže na tomto slove zdať také vtipné.
V osackom dialekte, jednom z japonských nárečí, existuje pozdrav „mókarimakka“ („Darí sa Vám v obchodovaní?“ „Zarábate?“). V Osake používali túto frázu pôvodne obchodníci, ktorí sa ňou zdravili namiesto bežného pozdravu „konničiwa“. Tento výraz je vskutku adekvátny pre takú obchodnú metropolu, akou bola od dávnych čias Osaka. Zdá sa, že výslovnosť tohto slova znie cudzincom akosi zaujímavo. Dokonca aj medzi veľvyslancami rôznych krajín sa nájdu takí, ktorí ma zakaždým na stretnutí, či recepcii pozdravia „mókarimakka“.
Každý deň chodím v skorých ranných hodinách so svojim psom (plemeno šiba) na prechádzku do neďalekého parku. Pomerne často nás tam oslovujú Slováci, ktorí majú radi psov. Volajú na môjho psa „Hačikó, Hačikó“ alebo „Hači“. Zdá sa, že aj ľudia na Slovensku poznajú príbeh verného psa Hačika, ktorý sa stal v roku 2009 predlohou filmu s Richardom Gereom v hlavnej úlohe.
Hačikó bol v skutočnosti akitou. Prísne vzaté, toto plemeno sa od šiby mierne odlišuje.
Niekedy by som Vám chcel priblížiť i tento príbeh.
Jun Shimmi
veľvyslanec Japonska v Slovenskej republike