26. časť: Spoznať čaro krajiny prostredníctvom filmu
2018/5/29
Na Slovensku už žijem dva roky. Každé ráno chodievam so psom na prechádzku do Horského parku, ktorý sa nachádza v blízkosti rezidencie. Premeny slovenskej prírody tu preciťujem celým telom. Zdá sa mi, akoby jar prišla už po veľkonočných sviatkoch (tento rok pripadli na koniec marca a začiatok apríla), a hneď po Sviatku práce (1. máj) sa začala meniť na leto. Máme máj a stromy v parku pokrylo zelené lístie. Mám dojem, akoby som sa prechádzal v zelenom tuneli.
Aj v 24. časti blogu z 20.februára som Vám spomenul príhodu so svojim psom. Keď s ním chodím na vychádzku do parku, Slováci na ňu často volajú Hačikó, Hačikó. Moja šiba sa totiž podobá na akitu Hačika, psieho hrdinu z hollywoodskeho filmu z roku 2008, Hačikó: príbeh psa, v ktorom hral hlavnú úlohu Richard Gere.
Položme si otázku: Aké majú Slováci predstavy o Japonsku a prostredníctvom akých filmov ich nadobúdajú? Film Hačikó bol síce nakrútený podľa skutočného príbehu z Japonska, ale jednalo sa už o nové spracovanie, ktorého dej sa odohrával v Amerike a hlavným hrdinom bol Američan. Znamená to, že diváci tak prostredníctvom tohto príbehu nemusia nutne spoznať Japonsko a jeho realitu.
Keď som v rokoch 2007 – 2010 pracoval v Spojených štátoch (vo Washingtone D.C.), umožnili sme každoročne v rámci pozývacieho programu japonskej vlády približne desiatim Američanom (poradcom členov Kongresu) navštíviť zhruba na týždeň Japonsko. Prekvapilo ma, že mnohí z nich si priali navštíviť jedno konkrétne miesto - bar hotela Park Hyatt v tokijskej štvrti Šindžuku.
Bolo to vplyvom hollywoodskeho filmu Lost in Translation (Stratené v preklade). Snímky, ktorá získala v roku 2004 cenu Americkej filmovej akadémie za najlepší pôvodný scenár. Dej sa odohráva v Japonsku a hlavní hrdinovia (Bill Murray a Scarlett Johansson) sa neočakávane stretávajú práve v onom krásnom bare na najvyššom poschodí hotela Šindžuku Park Hyatt s úžasným výhľadom na nočné Tokio. To bolo dôvodom, prečo si Američania počas návštevy Tokia želali vidieť toto miesto.
Naše veľvyslanectvo každoročne prináša bratislavskému publiku niekoľko japonských filmov premietaných v rámci Japonského filmového festivalu. Prial by som si, aby aj slovenskí diváci po zhliadnutí týchto filmov zatúžili navštíviť to, či ono miesto v Japonsku.
V skutočnosti však platí, že na to, aby film v divákoch zarezonoval natoľko, aby vzápätí zatúžili navštíviť filmové scenérie, spoznať ľudí z danej krajiny, či naučiť sa jej jazyk, je potrebné, aby mal v sebe značnú dávku príťažlivosti pre toho, ktorého diváka. Aj keď sa môže zdať, že dať dokopy dobrého diváka a dobrý film je ľahké, osobne mám pocit, že ide o náročnú vec. Bol by som preto rád, keby sa Slovákom aj naďalej predstavovali filmy, ktoré dokážu náležite sprostredkovať čaro Japonska.
Mimochodom, aké zahraničné filmy sa natáčali na Slovensku? Doteraz som túto otázku kládol mnohým Slovákom, a nie vždy mi ju vedeli dostatočne zodpovedať. Dostal som vlastne len jednu konkrétnu odpoveď – hollywoodsky film Peacemaker (Mierotvorca) z roku 1997.
Tento film s Georgom Clooneym v hlavnej úlohe je príbehom akčného hrdinu (George Clooney) a hrdinky (Nicole Kidman), ktorí kvôli nukleárnym zbraniam ukradnutým teroristami z Ruska, putujú po celom svete. Aby zabránili jadrovej explózii, cestujú z Ruska do Európy a New Yorku. Zadovážil som si tento film na DVD a pozrel si ho. Napriek tomu, že je v ňom zreteľne vidno Bratislavu, postupne sa dozvedáme, že sa film vlastne odohráva vo Viedni. Množstvo divákov ho tak dopozerá v mylnej domnienke, že krásna scenéria bratislavského Starého mesta prináležala Viedni.
Čo sa týka japonských filmov, ktoré sa natáčali v Bratislave, za zmienku stojí napr. snímka Nodame Cantabile Saišú Gakušó (prvá časť je z roku 2009, druhá z roku 2010). Tento film, ktorý vykresľuje lásku mladej klaviristky a mladého dirigenta študujúceho vážnu hudbu, bol nakrútený na motívy v Japonsku mimoriadne úspešného komiksu Nodame Cantabile. Zaznieva v ňom množstvo klasických skladieb a sú v ňom vyobrazené viaceré mestá starého kontinentu. Sám som túto snímku nevidel, preto to neviem s istotou potvrdiť, ale počul som, že filmári pri jej natáčaní použili zábery z budov, ktoré sa nachádzajú v bratislavskom Starom meste (napr. historickej budovy Slovenského národného divadla - horná fotografia, či Reduty, sídla Slovenskej filharmónie). Je škoda, že podobne ako v prípade vyššie zmieňovaného Peacemakera, boli tieto lokality opäť zasadené do Viedne, či Paríža.
Myslím si, že je dôležité, aby sa do sveta šírilo čaro Slovenska aj prostredníctvom zahraničných filmov, vrátane tých hollywoodskych. Súčasne je tiež dôležité ukazovať svetu aj kvalitné slovenské filmy.
Nedávno som mal príležitosť vidieť film Čiara (s anglickými titulkami). Predstavil mi ho slovenský herec, s ktorým som sa zoznámil. Vo filme hrá jednu z dôležitých postáv. Keď vychádzame zo skutočnosti, že Slovensko leží na východnej hranici Európskej únie, film reálne vykresľuje pašovanie drog i cigariet, ktoré prichádzajú na Slovensko (teda do EÚ) práve zo susednej Ukrajiny (mimo EÚ), i korupciu s tým spätú. Dej je od začiatku do konca veľmi napínavý a nie je v ňom núdza o komplikované ľúbostné zápletky, či vraždy. Je to pútavé dielo, ktoré diváka núti zamyslieť sa nad rôznymi závažnými otázkami, ako sú napr. rozdiely medzi príjmami v štátoch EÚ a v štátoch mimo inej, nad problematikou pašovania, či utečencov.
Minulý rok získal tento film v rámci Európy viaceré významné ocenenia. Bol tiež národným nominantom na cenu Americkej filmovej akadémie v kategórii najlepších cudzojazyčných filmov. Do posledného kola, medzi päticu najlepších, sa však nedostal. Je to škoda. Pokiaľ by bol býval nominovaný, pravdepodobne by sa ho ujal väčší distribútor a mohol by tak byť predstavený aj divákom v Japonsku.
Som istým spôsobom sklamaný, že aj napriek tomu, že sa na Slovensku produkuje množstvo pútavých filmov, väčšina z nich nie je dostupná s titulkami, či dabingom v angličtine. Cudzinci bez znalosti slovenčiny tak nemajú možnosť si ich vychutnať. Zahraničné filmy sú na Slovensku uvádzané so slovenskými titulkami. Naopak to však nie je. Je to škoda, pretože práve táto skutočnosť sa javí ako jedna z dôležitých prekážok pri predstavovaní slovenského filmu, a teda aj slovenskej kultúry svetu.
Tentokrát som písal o mnohých veciach, ktorých je podľa mňa škoda. Ak sa však na celú vec pozrieme pozitívne, môžeme konštatovať, že je tu veľký potenciál, aby sa Japonsko a Slovensko ešte viac spoznali – stačí len prekonať tieto pomyselné prekážky.
Na Slovensku je máj a jar prechádza do začiatku leta. Každý deň je pekné počasie. Obloha je belasá, slnko sa trbliece a vzduch je suchý. Je to skrátka skvelé obdobie. Teploty sú príjemné – nie je ani priveľmi teplo, ani zima. Ráno sa rozodnieva už okolo šiestej hodiny a večer je i niečo po ôsmej stále svetlo.
Ráno, na obed, i večer je vonku množstvo ľudí. Vychutnávajú si v kaviarňach kávu, ľahké jedlá, či pivo (pozrite sa prosím na spodnú fotografiu). V reštauráciách sa už tiež prevažne sedí na letných terasách. Cez víkend si zas mnohí vyrážajú zabehať, či zabicyklovať do predmestských lesov, prípadne na turistiku či kemping.
Pod krásnou slovenskou oblohou som sa pokúsil myslieť pozitívne.
Jun Shimmi
veľvyslanec Japonska v Slovenskej republike
Aj v 24. časti blogu z 20.februára som Vám spomenul príhodu so svojim psom. Keď s ním chodím na vychádzku do parku, Slováci na ňu často volajú Hačikó, Hačikó. Moja šiba sa totiž podobá na akitu Hačika, psieho hrdinu z hollywoodskeho filmu z roku 2008, Hačikó: príbeh psa, v ktorom hral hlavnú úlohu Richard Gere.
Položme si otázku: Aké majú Slováci predstavy o Japonsku a prostredníctvom akých filmov ich nadobúdajú? Film Hačikó bol síce nakrútený podľa skutočného príbehu z Japonska, ale jednalo sa už o nové spracovanie, ktorého dej sa odohrával v Amerike a hlavným hrdinom bol Američan. Znamená to, že diváci tak prostredníctvom tohto príbehu nemusia nutne spoznať Japonsko a jeho realitu.
Keď som v rokoch 2007 – 2010 pracoval v Spojených štátoch (vo Washingtone D.C.), umožnili sme každoročne v rámci pozývacieho programu japonskej vlády približne desiatim Američanom (poradcom členov Kongresu) navštíviť zhruba na týždeň Japonsko. Prekvapilo ma, že mnohí z nich si priali navštíviť jedno konkrétne miesto - bar hotela Park Hyatt v tokijskej štvrti Šindžuku.
Bolo to vplyvom hollywoodskeho filmu Lost in Translation (Stratené v preklade). Snímky, ktorá získala v roku 2004 cenu Americkej filmovej akadémie za najlepší pôvodný scenár. Dej sa odohráva v Japonsku a hlavní hrdinovia (Bill Murray a Scarlett Johansson) sa neočakávane stretávajú práve v onom krásnom bare na najvyššom poschodí hotela Šindžuku Park Hyatt s úžasným výhľadom na nočné Tokio. To bolo dôvodom, prečo si Američania počas návštevy Tokia želali vidieť toto miesto.
Naše veľvyslanectvo každoročne prináša bratislavskému publiku niekoľko japonských filmov premietaných v rámci Japonského filmového festivalu. Prial by som si, aby aj slovenskí diváci po zhliadnutí týchto filmov zatúžili navštíviť to, či ono miesto v Japonsku.
V skutočnosti však platí, že na to, aby film v divákoch zarezonoval natoľko, aby vzápätí zatúžili navštíviť filmové scenérie, spoznať ľudí z danej krajiny, či naučiť sa jej jazyk, je potrebné, aby mal v sebe značnú dávku príťažlivosti pre toho, ktorého diváka. Aj keď sa môže zdať, že dať dokopy dobrého diváka a dobrý film je ľahké, osobne mám pocit, že ide o náročnú vec. Bol by som preto rád, keby sa Slovákom aj naďalej predstavovali filmy, ktoré dokážu náležite sprostredkovať čaro Japonska.
Mimochodom, aké zahraničné filmy sa natáčali na Slovensku? Doteraz som túto otázku kládol mnohým Slovákom, a nie vždy mi ju vedeli dostatočne zodpovedať. Dostal som vlastne len jednu konkrétnu odpoveď – hollywoodsky film Peacemaker (Mierotvorca) z roku 1997.
Tento film s Georgom Clooneym v hlavnej úlohe je príbehom akčného hrdinu (George Clooney) a hrdinky (Nicole Kidman), ktorí kvôli nukleárnym zbraniam ukradnutým teroristami z Ruska, putujú po celom svete. Aby zabránili jadrovej explózii, cestujú z Ruska do Európy a New Yorku. Zadovážil som si tento film na DVD a pozrel si ho. Napriek tomu, že je v ňom zreteľne vidno Bratislavu, postupne sa dozvedáme, že sa film vlastne odohráva vo Viedni. Množstvo divákov ho tak dopozerá v mylnej domnienke, že krásna scenéria bratislavského Starého mesta prináležala Viedni.
Čo sa týka japonských filmov, ktoré sa natáčali v Bratislave, za zmienku stojí napr. snímka Nodame Cantabile Saišú Gakušó (prvá časť je z roku 2009, druhá z roku 2010). Tento film, ktorý vykresľuje lásku mladej klaviristky a mladého dirigenta študujúceho vážnu hudbu, bol nakrútený na motívy v Japonsku mimoriadne úspešného komiksu Nodame Cantabile. Zaznieva v ňom množstvo klasických skladieb a sú v ňom vyobrazené viaceré mestá starého kontinentu. Sám som túto snímku nevidel, preto to neviem s istotou potvrdiť, ale počul som, že filmári pri jej natáčaní použili zábery z budov, ktoré sa nachádzajú v bratislavskom Starom meste (napr. historickej budovy Slovenského národného divadla - horná fotografia, či Reduty, sídla Slovenskej filharmónie). Je škoda, že podobne ako v prípade vyššie zmieňovaného Peacemakera, boli tieto lokality opäť zasadené do Viedne, či Paríža.
Myslím si, že je dôležité, aby sa do sveta šírilo čaro Slovenska aj prostredníctvom zahraničných filmov, vrátane tých hollywoodskych. Súčasne je tiež dôležité ukazovať svetu aj kvalitné slovenské filmy.
Nedávno som mal príležitosť vidieť film Čiara (s anglickými titulkami). Predstavil mi ho slovenský herec, s ktorým som sa zoznámil. Vo filme hrá jednu z dôležitých postáv. Keď vychádzame zo skutočnosti, že Slovensko leží na východnej hranici Európskej únie, film reálne vykresľuje pašovanie drog i cigariet, ktoré prichádzajú na Slovensko (teda do EÚ) práve zo susednej Ukrajiny (mimo EÚ), i korupciu s tým spätú. Dej je od začiatku do konca veľmi napínavý a nie je v ňom núdza o komplikované ľúbostné zápletky, či vraždy. Je to pútavé dielo, ktoré diváka núti zamyslieť sa nad rôznymi závažnými otázkami, ako sú napr. rozdiely medzi príjmami v štátoch EÚ a v štátoch mimo inej, nad problematikou pašovania, či utečencov.
Minulý rok získal tento film v rámci Európy viaceré významné ocenenia. Bol tiež národným nominantom na cenu Americkej filmovej akadémie v kategórii najlepších cudzojazyčných filmov. Do posledného kola, medzi päticu najlepších, sa však nedostal. Je to škoda. Pokiaľ by bol býval nominovaný, pravdepodobne by sa ho ujal väčší distribútor a mohol by tak byť predstavený aj divákom v Japonsku.
Som istým spôsobom sklamaný, že aj napriek tomu, že sa na Slovensku produkuje množstvo pútavých filmov, väčšina z nich nie je dostupná s titulkami, či dabingom v angličtine. Cudzinci bez znalosti slovenčiny tak nemajú možnosť si ich vychutnať. Zahraničné filmy sú na Slovensku uvádzané so slovenskými titulkami. Naopak to však nie je. Je to škoda, pretože práve táto skutočnosť sa javí ako jedna z dôležitých prekážok pri predstavovaní slovenského filmu, a teda aj slovenskej kultúry svetu.
Tentokrát som písal o mnohých veciach, ktorých je podľa mňa škoda. Ak sa však na celú vec pozrieme pozitívne, môžeme konštatovať, že je tu veľký potenciál, aby sa Japonsko a Slovensko ešte viac spoznali – stačí len prekonať tieto pomyselné prekážky.
Na Slovensku je máj a jar prechádza do začiatku leta. Každý deň je pekné počasie. Obloha je belasá, slnko sa trbliece a vzduch je suchý. Je to skrátka skvelé obdobie. Teploty sú príjemné – nie je ani priveľmi teplo, ani zima. Ráno sa rozodnieva už okolo šiestej hodiny a večer je i niečo po ôsmej stále svetlo.
Ráno, na obed, i večer je vonku množstvo ľudí. Vychutnávajú si v kaviarňach kávu, ľahké jedlá, či pivo (pozrite sa prosím na spodnú fotografiu). V reštauráciách sa už tiež prevažne sedí na letných terasách. Cez víkend si zas mnohí vyrážajú zabehať, či zabicyklovať do predmestských lesov, prípadne na turistiku či kemping.
Pod krásnou slovenskou oblohou som sa pokúsil myslieť pozitívne.
Jun Shimmi
veľvyslanec Japonska v Slovenskej republike
