28. časť: Dlhé svadobné hostiny na Slovensku
2018/8/1
Nadväzovanie kontaktov a zbližovanie sa s miestnym obyvateľstvom je neoddeliteľnou súčasťou práce diplomata. Tieto aktivity prispievajú k rozširovaniu si vlastných obzorov, prehlbovaniu poznatkov a vedomostí o danej spoločnosti, či kultúre. Ja osobne si cením najmä pozvania na rôzne rodinné slávnosti.
Počas svojich misií vo Francúzsku, Belgicku, Thajsku, USA, či africkom Džibutsku som bol viackrát poctený takouto pozvánkou. Na Slovensku pôsobím už dva roky ako veľvyslanec, a takáto vzácna príležitosť sa mi naskytla i tu. Už dvakrát som bol hosťom na slovenskej svadbe.
V Japonsku máme rôzne svadby: šintoistické, kresťanské i budhistické. Bez ohľadu na druh svadby, vždy sa najprv koná krátky obrad, počas ktorého nevesta a ženích zložia svadobný sľub. Môže prebiehať v šintoistickej svätyni, kostole alebo v budhistickom chráme. Ženích s nevestou, ich príbuzní a hostia sa následne presúvajú do hotela či reštaurácie na svadobnú hostinu, ktorá trvá približne dve hodiny. Jej priebeh má na starosti moderátor. Začína sa príhovorom čestných hostí a úvodnými prípitkami, po ktorých nasleduje niekoľko pozdravov z kruhu priateľov ženícha a nevesty. Hostina sa končí tým, že rodičia ženícha alebo nevesty (zvyčajne to býva ženíchov otec) prednesú príhovor k všetkým prítomným.
Mám dojem, že i keď v poslednej dobe vzrastá počet menej formálnych hostín, ich podoba sa v zásade veľmi nemení. Stále platí, že všetci prítomní – muži v oblekoch a kravatách a ženy v elegantných spoločenských šatách – sedia pri stoloch a popritom ako pozorne počúvajú jednotlivé príhovory, jedia, pijú a potichu sa medzi sebou zhovárajú.
Stručne povedané, scenár takmer každej svadobnej hostiny v Japonsku je už vopred jasne stanovený a do detailu zorganizovaný.
V porovnaní s tým sú slovenské svadby oveľa uvoľnenejšie. Najdôležitejšie je, aby sa všetci prítomní, vrátane mladomanželov, čo najlepšie zabavili.
Samotný obrad, ktorého súčasťou je i manželský sľub, je často verejný. Cirkevné svadby sa konajú v kostole, civilné v prítomnosti predstaviteľa miestneho úradu (starostu, jeho zástupcu atď.). Hoci som Japonec, na obradoch som sa vôbec necítil čudne. Následná svadobná hostina je však pre nás Japoncov neuveriteľne dlhá a energická.
Keďže som sa zatiaľ zúčastnil len na dvoch, nemôžem to povedať s určitosťou, ale vyzerá to tak, že svadobné hostiny sa na Slovensku začínajú bežne o štvrtej až piatej poobede, a trvajú do skorých ranných hodín. Otvárajú sa prípitkom, po ktorom nasleduje viacchodová večera. Len čo začne atmosféra naberať na obrátkach, mladomanželia sa púšťajú do tanca a postupne sa k nim pripájajú aj ďalší hostia. Za sprievodu hlasnej hudby sa tancuje až do rána. Na to, aby som sa pridal, som už nemal ani dosť fyzických síl, ani potrebného odhodlania. Na oboch svadobných hostinách som sa musel bohužiaľ už okolo deviatej, desiatej ospravedlniť a odísť. Ako som sa však dodatočne dopočul, po polnoci sa zvykne podávať ďalší chod, aby sa vládalo tancovať až do rána.
Na druhú svadbu, na ktorej som bol prednedávnom, prišlo množstvo hostí a príbuzných aj so svojimi deťmi (v Japonsku sa to veľmi často nevidí). Svadba sa konala v malebnej horskej chate vzdialenej približne dve hodiny jazdy od hlavného mesta Bratislavy. Chvíľu po začiatku hostiny zobrala väčšina rodičov deti hrať sa von. Ostatní hostia sa šli poprechádzať do záhrady a priestory, v ktorých sa hostina konala, sa vyprázdnili. Na otázku, prečo všetci idú von, som dostal jednoduchú odpoveď. Dospelí tak vraj zabíjajú čas, kým sa ich deti unavia hrou a zaspia. Okolo deviatej, sa tak konečne budú môcť naplno pustiť do jedla, pitia, zábavy a tanca.
Mimochodom, takáto dvanásťhodinová hostina trvajúca od večera do rána sa na Slovensku považuje ešte za jednu z kratších. V dedinách na východe sa zvyknú robievať až 18 – 24 hodinové svadobné hostiny, ktoré sa neraz pretiahnu až do ďalšieho večera.
Fyzická výdrž Slovákov je naozaj impozantná. Som ohromený, koľko dokážu zjesť a vypiť bez toho, aby sa opili a zaspali. V Japonsku môžete vidieť vyspávať opitých mužov vo vlakoch, či na nástupištiach metra takpovediac každú noc. Na Slovensku som takýchto ľudí takmer vôbec nevidel.
Nakoniec vám predstavím ešte dva svadobné zvyky, ktoré mi prišli zábavné. Oba sa obyčajne konajú medzi svadobným obradom a hostinou.
Prvý zvyk spočíva v tom, že moderátor hodí na zem tanier, ktorý sa rozbije na malé kúsky. Ženích a nevesta vezmú do rúk metlu a lopatku a z plných síl sa snažia črepy pozametať. Prítomní ich zámerne vyrušujú a prekážajú im. Tento zvyk má symbolický význam. Robí sa preto, aby mladomanželia spolupracovali ako tím, a snažili sa spoločne zvládnuť rôzne ťažkosti a trápenia, ktorým budú po sobáši čeliť.
Druhý spočíva v tom, že moderátor rozsype na zem množstvo malých mincí a ženích s nevestou následne súťažia v ich zbieraní. Verí sa, že ten z novomanželov, ktorý ich vyzbiera viac, bude v novej domácnosti riadiť financie.
Pre mnohých Japoncov je svadobný obrad a následná hostina vážnou a značne formálnou záležitosťou. Na druhej strane si myslím, že i na veselej a bujarej slovenskej svadbe sa vieme aj my, Japonci trochu neformálne zabaviť.
Jun Shimmi
veľvyslanec Japonska v Slovenskej republike
Počas svojich misií vo Francúzsku, Belgicku, Thajsku, USA, či africkom Džibutsku som bol viackrát poctený takouto pozvánkou. Na Slovensku pôsobím už dva roky ako veľvyslanec, a takáto vzácna príležitosť sa mi naskytla i tu. Už dvakrát som bol hosťom na slovenskej svadbe.
V Japonsku máme rôzne svadby: šintoistické, kresťanské i budhistické. Bez ohľadu na druh svadby, vždy sa najprv koná krátky obrad, počas ktorého nevesta a ženích zložia svadobný sľub. Môže prebiehať v šintoistickej svätyni, kostole alebo v budhistickom chráme. Ženích s nevestou, ich príbuzní a hostia sa následne presúvajú do hotela či reštaurácie na svadobnú hostinu, ktorá trvá približne dve hodiny. Jej priebeh má na starosti moderátor. Začína sa príhovorom čestných hostí a úvodnými prípitkami, po ktorých nasleduje niekoľko pozdravov z kruhu priateľov ženícha a nevesty. Hostina sa končí tým, že rodičia ženícha alebo nevesty (zvyčajne to býva ženíchov otec) prednesú príhovor k všetkým prítomným.
Mám dojem, že i keď v poslednej dobe vzrastá počet menej formálnych hostín, ich podoba sa v zásade veľmi nemení. Stále platí, že všetci prítomní – muži v oblekoch a kravatách a ženy v elegantných spoločenských šatách – sedia pri stoloch a popritom ako pozorne počúvajú jednotlivé príhovory, jedia, pijú a potichu sa medzi sebou zhovárajú.
Stručne povedané, scenár takmer každej svadobnej hostiny v Japonsku je už vopred jasne stanovený a do detailu zorganizovaný.
V porovnaní s tým sú slovenské svadby oveľa uvoľnenejšie. Najdôležitejšie je, aby sa všetci prítomní, vrátane mladomanželov, čo najlepšie zabavili.
Samotný obrad, ktorého súčasťou je i manželský sľub, je často verejný. Cirkevné svadby sa konajú v kostole, civilné v prítomnosti predstaviteľa miestneho úradu (starostu, jeho zástupcu atď.). Hoci som Japonec, na obradoch som sa vôbec necítil čudne. Následná svadobná hostina je však pre nás Japoncov neuveriteľne dlhá a energická.
Keďže som sa zatiaľ zúčastnil len na dvoch, nemôžem to povedať s určitosťou, ale vyzerá to tak, že svadobné hostiny sa na Slovensku začínajú bežne o štvrtej až piatej poobede, a trvajú do skorých ranných hodín. Otvárajú sa prípitkom, po ktorom nasleduje viacchodová večera. Len čo začne atmosféra naberať na obrátkach, mladomanželia sa púšťajú do tanca a postupne sa k nim pripájajú aj ďalší hostia. Za sprievodu hlasnej hudby sa tancuje až do rána. Na to, aby som sa pridal, som už nemal ani dosť fyzických síl, ani potrebného odhodlania. Na oboch svadobných hostinách som sa musel bohužiaľ už okolo deviatej, desiatej ospravedlniť a odísť. Ako som sa však dodatočne dopočul, po polnoci sa zvykne podávať ďalší chod, aby sa vládalo tancovať až do rána.
Na druhú svadbu, na ktorej som bol prednedávnom, prišlo množstvo hostí a príbuzných aj so svojimi deťmi (v Japonsku sa to veľmi často nevidí). Svadba sa konala v malebnej horskej chate vzdialenej približne dve hodiny jazdy od hlavného mesta Bratislavy. Chvíľu po začiatku hostiny zobrala väčšina rodičov deti hrať sa von. Ostatní hostia sa šli poprechádzať do záhrady a priestory, v ktorých sa hostina konala, sa vyprázdnili. Na otázku, prečo všetci idú von, som dostal jednoduchú odpoveď. Dospelí tak vraj zabíjajú čas, kým sa ich deti unavia hrou a zaspia. Okolo deviatej, sa tak konečne budú môcť naplno pustiť do jedla, pitia, zábavy a tanca.
Mimochodom, takáto dvanásťhodinová hostina trvajúca od večera do rána sa na Slovensku považuje ešte za jednu z kratších. V dedinách na východe sa zvyknú robievať až 18 – 24 hodinové svadobné hostiny, ktoré sa neraz pretiahnu až do ďalšieho večera.
Fyzická výdrž Slovákov je naozaj impozantná. Som ohromený, koľko dokážu zjesť a vypiť bez toho, aby sa opili a zaspali. V Japonsku môžete vidieť vyspávať opitých mužov vo vlakoch, či na nástupištiach metra takpovediac každú noc. Na Slovensku som takýchto ľudí takmer vôbec nevidel.
Nakoniec vám predstavím ešte dva svadobné zvyky, ktoré mi prišli zábavné. Oba sa obyčajne konajú medzi svadobným obradom a hostinou.
Prvý zvyk spočíva v tom, že moderátor hodí na zem tanier, ktorý sa rozbije na malé kúsky. Ženích a nevesta vezmú do rúk metlu a lopatku a z plných síl sa snažia črepy pozametať. Prítomní ich zámerne vyrušujú a prekážajú im. Tento zvyk má symbolický význam. Robí sa preto, aby mladomanželia spolupracovali ako tím, a snažili sa spoločne zvládnuť rôzne ťažkosti a trápenia, ktorým budú po sobáši čeliť.
Druhý spočíva v tom, že moderátor rozsype na zem množstvo malých mincí a ženích s nevestou následne súťažia v ich zbieraní. Verí sa, že ten z novomanželov, ktorý ich vyzbiera viac, bude v novej domácnosti riadiť financie.
Pre mnohých Japoncov je svadobný obrad a následná hostina vážnou a značne formálnou záležitosťou. Na druhej strane si myslím, že i na veselej a bujarej slovenskej svadbe sa vieme aj my, Japonci trochu neformálne zabaviť.
Jun Shimmi
veľvyslanec Japonska v Slovenskej republike