31. časť: Pre Slovákov miesta, kde sa mrhá pokladmi, pre Japoncov: nádherné, ale od ruky; jednoducho: Kultúrne dedičstvo UNESCO na Slovensku
2018/10/19
Toto leto som na jeden deň navštívil Banskú Štiavnicu – mesto nachádzajúce sa na strednom Slovensku obkolesené kopcami a vzdialené z Bratislavy asi dve hodiny cesty autom. Mesto je zapísané v zozname Svetového kultúrneho dedičstva UNESCO.
V 18. a 19. storočí patrila väčšina územia strednej a východnej Európy do Rakúsko-Uhorskej monarchie. Banská Štiavnica, ako súčasť tohto teritória, významne bohatla hlavne z ťažby zlata a striebra. V čase svojho najväčšieho rozmachu bola dokonca tretím najväčším mestom celej Habsburskej monarchie. Žilo v nej vtedy okolo 36 000 obyvateľov. Z ohromného bohatstva, ktoré bolo vydolované zo strieborných a zlatých baní, mesto stavalo nádherné kostoly, zámky, šľachtické kúrie i verejné budovy. Mohlo si dokonca dovoliť vybudovať cesty dláždené kameňom. Počas prvej a druhej svetovej vojny zostala Banská Štiavnica takmer nedotknutá ničivým šialenstvom. Vďaka tomu sa historické budovy mesta zachovali v takmer dokonalom pôvodnom stave.
V rámci Slovenska je v Zozname svetového kultúrneho dedičstva UNESCO zapísaných 5 pamiatok a v Zozname svetového prírodného dedičstva UNESCO sú zaregistrované dve prírodné rezervácie. O väčšine z nich však Japonci vôbec netušia. V japonských novinách často vychádzajú inzeráty, ktoré propagujú týždenné skupinové zájazdy po stopách európskych pamiatok UNESCO. Nie je nutné zdôrazňovať, že ide hlavne o pamiatky, ktoré sa nachádzajú v západnej Európe. Z východoeurópskych a stredoeurópskych pamiatok UNESCO sa do hľadáčika japonských cestovných kancelárií dostali najmä rakúske, české, maďarské, chorvátske a slovinské lokality. Reklama na zájazdy po slovenských pamiatkach zapísaných v zozname UNESCO sa v japonskej tlači takmer nenachádza.
Okrem Banskej Štiavnice som navštívil aj niektoré ďalšie slovenské UNESCO pamiatky a pokiaľ ma pamäť neklame, tak japonských či iných ázijských turistov som tam prakticky nestretol. Väčšina návštevníkov pochádzala z Európy alebo Ameriky.
Robil som si malý prieskum medzi japonskými cestovnými kanceláriami s cieľom zistiť, aký je hlavný dôvod, pre ktorý zostávajú slovenské pamiatky UNESCO japonskými turistami opomínané. Dozvedel som sa, že hlavnou príčinou je skutočnosť, že väčšina z nich je lokalizovaná vo východnej časti krajiny. Turisti z Ázie, Japoncov nevynímajúc, totiž prichádzajú na Slovensko zo susednej Viedne, z ktorej si len odskočia na pol dňa do neďalekej Bratislavy vzdialenej len hodinu cesty od rakúskeho hlavného mesta. Avšak väčšina UNESCO pamiatok je sústredených na východnom Slovensku, čo znamená, že cesta za nimi trvá aspoň štyri hodiny tam a ďalšie štyri naspäť. Pre jednodňový výlet sú príliš ďaleko. Do Košíc, metropoly východu, síce lietajú z okolitých krajín lietadlá viacerých leteckých spoločností, ale takáto cesta si vyžaduje viac príprav a nie je ani lacná. To znamená, že turisti z Ázie, ktorí preferujú spoznávanie čo najviac krajín za čo najkratší čas, sa po prehliadke Bratislavy presunú autobusmi do Viedne alebo do susedného Maďarska, či Česka. Výsledkom je, že jedinečné slovenské pamiatky UNESCO zostávajú japonskými turistami nespoznané, keďže sú od ruky.
V 18. a 19. storočí patrila väčšina územia strednej a východnej Európy do Rakúsko-Uhorskej monarchie. Banská Štiavnica, ako súčasť tohto teritória, významne bohatla hlavne z ťažby zlata a striebra. V čase svojho najväčšieho rozmachu bola dokonca tretím najväčším mestom celej Habsburskej monarchie. Žilo v nej vtedy okolo 36 000 obyvateľov. Z ohromného bohatstva, ktoré bolo vydolované zo strieborných a zlatých baní, mesto stavalo nádherné kostoly, zámky, šľachtické kúrie i verejné budovy. Mohlo si dokonca dovoliť vybudovať cesty dláždené kameňom. Počas prvej a druhej svetovej vojny zostala Banská Štiavnica takmer nedotknutá ničivým šialenstvom. Vďaka tomu sa historické budovy mesta zachovali v takmer dokonalom pôvodnom stave.
V rámci Slovenska je v Zozname svetového kultúrneho dedičstva UNESCO zapísaných 5 pamiatok a v Zozname svetového prírodného dedičstva UNESCO sú zaregistrované dve prírodné rezervácie. O väčšine z nich však Japonci vôbec netušia. V japonských novinách často vychádzajú inzeráty, ktoré propagujú týždenné skupinové zájazdy po stopách európskych pamiatok UNESCO. Nie je nutné zdôrazňovať, že ide hlavne o pamiatky, ktoré sa nachádzajú v západnej Európe. Z východoeurópskych a stredoeurópskych pamiatok UNESCO sa do hľadáčika japonských cestovných kancelárií dostali najmä rakúske, české, maďarské, chorvátske a slovinské lokality. Reklama na zájazdy po slovenských pamiatkach zapísaných v zozname UNESCO sa v japonskej tlači takmer nenachádza.
Okrem Banskej Štiavnice som navštívil aj niektoré ďalšie slovenské UNESCO pamiatky a pokiaľ ma pamäť neklame, tak japonských či iných ázijských turistov som tam prakticky nestretol. Väčšina návštevníkov pochádzala z Európy alebo Ameriky.
Robil som si malý prieskum medzi japonskými cestovnými kanceláriami s cieľom zistiť, aký je hlavný dôvod, pre ktorý zostávajú slovenské pamiatky UNESCO japonskými turistami opomínané. Dozvedel som sa, že hlavnou príčinou je skutočnosť, že väčšina z nich je lokalizovaná vo východnej časti krajiny. Turisti z Ázie, Japoncov nevynímajúc, totiž prichádzajú na Slovensko zo susednej Viedne, z ktorej si len odskočia na pol dňa do neďalekej Bratislavy vzdialenej len hodinu cesty od rakúskeho hlavného mesta. Avšak väčšina UNESCO pamiatok je sústredených na východnom Slovensku, čo znamená, že cesta za nimi trvá aspoň štyri hodiny tam a ďalšie štyri naspäť. Pre jednodňový výlet sú príliš ďaleko. Do Košíc, metropoly východu, síce lietajú z okolitých krajín lietadlá viacerých leteckých spoločností, ale takáto cesta si vyžaduje viac príprav a nie je ani lacná. To znamená, že turisti z Ázie, ktorí preferujú spoznávanie čo najviac krajín za čo najkratší čas, sa po prehliadke Bratislavy presunú autobusmi do Viedne alebo do susedného Maďarska, či Česka. Výsledkom je, že jedinečné slovenské pamiatky UNESCO zostávajú japonskými turistami nespoznané, keďže sú od ruky.
Spomedzi týchto pamiatok je najznámejším zaiste Spišský hrad (viď fotografia). Postavený bol v 12.storočí a je považovaný za najrozľahlejšiu zachovanú zrúcaninu hradu v Európe. Výhľad z mohutnej stredovekej pevnosti, i šíra planina rozprestierajúca sa navôkol sú nezabudnuteľné. V priestoroch i v okolí hradu sa natáčal seriál z americkej produkcie s názvom Dračie srdce, ktorý mal premiéru v roku 1996. Aj mnohé ďalšie štáby tu našli ideálne lokality pre svoje filmy. Ja sám som navštívil tento hrad niekoľkokrát. Stojac na hradbách mohutnej kamennej zrúcaniny, ktorá sa pyšne týči dovysoka, som sa kochal pohľadom na Vysoké Tatry. Štíty tohto pohoria sú i v lete pokryté vrstvou bieleho snehu. Navyše, z hradného kopca som dovidel dokonca až do Poľska. Neopakovateľná atmosféra tohto hradu i nádherná panoráma vo mne vyvolala ilúziu, že sme sa ocitol v stredovekej Európe.
Slováci, s ktorými mám možnosť stretávať sa po pracovnej i súkromnej stránke, sú vospolok pracovití a čestní ľudia. Pri prvotnom kontakte pôsobia niektorí možno trochu nevľúdne, ale je to zrejme preto, že sú hanbliví. Keď sa však s nimi bližšie spoznáte, zistíte, že sú veľmi priateľskí a majú srdce na dlani. Prídete tiež na to, že sú to vlastne samí veselí ľudia, ktorí sú veľmi kreatívni, majú zmysel pre obchod i podnikateľského ducha. Spomedzi 28 krajín Európskej únie sa momentálne hospodárstvo Slovenska rozvíja najvyšším tempom. Kladiem si preto otázku, prečo takto úspešní Slováci nepropagujú svoju krajinu a jej jedinečné kultúrne bohatstvo smerom k zahraničiu aktívnejšie. Prečo sa ho nesnažia využiť na ešte väčší ekonomický rast?
V japončine existuje ustálené spojenie „mrhať pokladmi“, ktoré používame, keď chceme vyjadriť , že niečo, čo je osožné, sa nevyužíva, alebo že niekto, obdarený úžasným talentom, tento talent nezúročuje. Keďže Slovensko disponuje úchvatnými pokladmi v podobe nádhernej prírody i mimoriadnych kultúrnych a historických pamiatok, ktoré dôstojne reprezentujú krajinu, nebolo by vhodné, keby ich využilo na rozvoj nového priemyselného odvetvia - turizmu?
V súvislosti s tým, čo som napísal vyššie mi prosím odpustite, ak sa vám zdá, že sa ako Japonec príliš starám do záležitostí Slovákov.
Avšak, dovolím si predsa ešte raz zastarieť sa. Myslím si totiž, že aj neďaleko Bratislavy, v západnej a strednej časti Slovenska, sa nachádzajú pamiatky, ktoré by si zaslúžili byť zapísané v kultúrnom dedičstve UNESCO. Samotné bratislavské Staré mesto je toho príkladom. V čase existencie Rakúsko-Uhorskej monarchie tu na hrade istý čas žila Mária Terézia. V Bratislave sa konali korunovácie viacerých uhorských cisárov. Kamennou dlažbou vyložené cesty a chodníky sú zachované v pôvodnom stave ako za čias korunovácií. Navyše, Staré mesto je spravované ako pešia zóna a úroveň starostlivosti o uchovanie jeho pôvodného koloritu je veľmi vysoká. Asi sa na mňa niektorí Viedenčania nahnevajú, ale ak je v dedičstve UNESCO zapísané viedenské staré mesto, v ktorom prebieha silná urbanizácia, nemalo by byť pre Bratislavu obtiažne zaregistrovať doň i svoje Staré mesto.
Slováci, s ktorými mám možnosť stretávať sa po pracovnej i súkromnej stránke, sú vospolok pracovití a čestní ľudia. Pri prvotnom kontakte pôsobia niektorí možno trochu nevľúdne, ale je to zrejme preto, že sú hanbliví. Keď sa však s nimi bližšie spoznáte, zistíte, že sú veľmi priateľskí a majú srdce na dlani. Prídete tiež na to, že sú to vlastne samí veselí ľudia, ktorí sú veľmi kreatívni, majú zmysel pre obchod i podnikateľského ducha. Spomedzi 28 krajín Európskej únie sa momentálne hospodárstvo Slovenska rozvíja najvyšším tempom. Kladiem si preto otázku, prečo takto úspešní Slováci nepropagujú svoju krajinu a jej jedinečné kultúrne bohatstvo smerom k zahraničiu aktívnejšie. Prečo sa ho nesnažia využiť na ešte väčší ekonomický rast?
V japončine existuje ustálené spojenie „mrhať pokladmi“, ktoré používame, keď chceme vyjadriť , že niečo, čo je osožné, sa nevyužíva, alebo že niekto, obdarený úžasným talentom, tento talent nezúročuje. Keďže Slovensko disponuje úchvatnými pokladmi v podobe nádhernej prírody i mimoriadnych kultúrnych a historických pamiatok, ktoré dôstojne reprezentujú krajinu, nebolo by vhodné, keby ich využilo na rozvoj nového priemyselného odvetvia - turizmu?
V súvislosti s tým, čo som napísal vyššie mi prosím odpustite, ak sa vám zdá, že sa ako Japonec príliš starám do záležitostí Slovákov.
Avšak, dovolím si predsa ešte raz zastarieť sa. Myslím si totiž, že aj neďaleko Bratislavy, v západnej a strednej časti Slovenska, sa nachádzajú pamiatky, ktoré by si zaslúžili byť zapísané v kultúrnom dedičstve UNESCO. Samotné bratislavské Staré mesto je toho príkladom. V čase existencie Rakúsko-Uhorskej monarchie tu na hrade istý čas žila Mária Terézia. V Bratislave sa konali korunovácie viacerých uhorských cisárov. Kamennou dlažbou vyložené cesty a chodníky sú zachované v pôvodnom stave ako za čias korunovácií. Navyše, Staré mesto je spravované ako pešia zóna a úroveň starostlivosti o uchovanie jeho pôvodného koloritu je veľmi vysoká. Asi sa na mňa niektorí Viedenčania nahnevajú, ale ak je v dedičstve UNESCO zapísané viedenské staré mesto, v ktorom prebieha silná urbanizácia, nemalo by byť pre Bratislavu obtiažne zaregistrovať doň i svoje Staré mesto.
Približne hodinu a pol cesty od Bratislavy sa na brehu Dunaja na hraniciach s Maďarskom rozprestiera mesto Komárno. (Na tomto mieste si dovolím trochu zabrúsiť do histórie.) V období od 11. do 16. storočia patrila väčšina územia Maďarska, Slovenska, Chorvátska i Srbska do Uhorského kráľovstva. Začiatkom 16. storočia vpadli do týchto končín Turci z Osmanskej ríše. V rozhodujúcej bitke s Turkami padol v boji uhorský kráľ Ľudovít II. a jeho vojská utrpeli obrovskú porážku. Po nej sa Turci zmocnili väčšiny územia Uhorska, vyplienili Budapešť a hlavné mesto okliešteného kráľovstva sa tak presunulo do Bratislavy. Namiesto rozvrátenej uhorskej kráľovskej rodiny prešlo následníctvo uhorského trónu na rakúskych Habsburgovcov, ktorí boli v príbuzenskom vzťahu s uhorskými panovníkmi. Z uvedeného je zrejmé, že vpád tureckých Osmanov bol vskutku neľútostný. Napriek tomu stojí v spomínanom Komárne vojenská pevnosť z čias Uhorského kráľovstva, ktorá ako jedna z mála dokázala odolať ohromnému útoku tureckých vojsk. Táto pevnosť, najväčšia v celom Uhorsku, zvládla v danom období pojať viac ako 200 000 vojakov (viď fotografia).
Nedávno som mal príležitosť rozprávať sa so slovenským politikom, rodákom z Komárna. Dozvedel som sa, že pred istým časom bola snaha zaregistrovať túto historicky významnú stavbu do zoznamu svetového dedičstva UNESCO. Pevnosť sa však rozkladá nielen na slovenskej strane (mesto Komárno), ale zasahuje aj do Maďarska (mesto Komárom). Neskôr sa navyše pridružili rôzne ďalšie skutočnosti, ktoré spôsobili, že snaha o prihlásenie pevnosti do zoznamu UNESCO sa vytratila. Mám pocit, že je to obrovská škoda.
Samozrejme to, ako Slovensko využije svoje poklady, je na rozhodnutí Slovákov. Avšak pre mňa, ako Japonca, sú tieto poklady vzácnym, ale stále neznámym svetovým dedičstvom.
Rád by som o týchto slovenských pamiatkach a svedkoch minulosti ďalej šíril správu do sveta.
Jun Shimmi
veľvyslanec Japonska v Slovenskej republike
Nedávno som mal príležitosť rozprávať sa so slovenským politikom, rodákom z Komárna. Dozvedel som sa, že pred istým časom bola snaha zaregistrovať túto historicky významnú stavbu do zoznamu svetového dedičstva UNESCO. Pevnosť sa však rozkladá nielen na slovenskej strane (mesto Komárno), ale zasahuje aj do Maďarska (mesto Komárom). Neskôr sa navyše pridružili rôzne ďalšie skutočnosti, ktoré spôsobili, že snaha o prihlásenie pevnosti do zoznamu UNESCO sa vytratila. Mám pocit, že je to obrovská škoda.
Samozrejme to, ako Slovensko využije svoje poklady, je na rozhodnutí Slovákov. Avšak pre mňa, ako Japonca, sú tieto poklady vzácnym, ale stále neznámym svetovým dedičstvom.
Rád by som o týchto slovenských pamiatkach a svedkoch minulosti ďalej šíril správu do sveta.
Jun Shimmi
veľvyslanec Japonska v Slovenskej republike