32. časť: O slovenskej pohostinnosti a japonskom omotenashi
2018/12/14
V bratislavskom Starom meste, hneď za rohom nášho veľvyslanectva, sa nachádza moje obľúbené bistro. Zvyknem ho navštevovať v čase obeda v také pracovné dni, kedy nemám naplánovaný žiaden pracovný obed, či stretnutie. Prichádzam sem sám, čítam si anglickú tlač i anglické preklady slovenských denníkov, a obedujem ľahké menu. V priemere tak robím asi raz do týždňa.
Ide o pomerne veľkú prevádzku, v ktorej obsluhuje približne 10 zamestnancov. Okrem kmeňových zamestnancov využíva reštaurácia aj brigádnikov. Tváre obsluhujúceho personálu sa preto často menia. Navštevujem toto bistro už takmer tri roky. Počas nich som bol svedkom toho, ako sa vždy noví a noví čašníci a čašníčky obmieňajú v niekoľkomesačných intervaloch a obsluhujú hostí. Ich spôsob správania sa voči zákazníkom, a teda i mne, je pomerne pozoruhodný.
Na začiatku, keď ako nováčikovia prichádzajú ku mne po prvýkrát prijať objednávku, je ich správanie veľmi formálne a strohé. Bez úsmevu si automaticky zapíšu, čo si objednávam, prinesú jedlo, vystavia účet a hotovo. Veľmi racionálne. 99 % zákazníkov tohto bistra tvoria Slováci. Medzi nich prichádzam ja, ázijský ujo, ťažko dosadám na stoličku a tváriac sa dôležito čítam noviny. Ani po slovensky veľmi nerozumiem, takže niet divu, že vzbudzujem nedôveru.
Avšak pri treťom alebo štvrtom raze sa ich vystupovanie voči mne príjemne mení. Neviem, či je to tým, že medzičasom počuli od svojich kolegov, že som „stály klient“ alebo si len privykli na moju tvár a spôsob objednávania. Znenazdania sa začnú milo usmievať a správať ku mne úplne priateľsky.
Moje objednávky sú vždy takmer rovnaké: polievka podľa dennej ponuky, niektorý zo šalátov a bezkofeínové latte macchiato. Keď si už personál na mňa zvykne, stane sa nasledujúce. Len čo vojdem do bistra a sadnem si ku stolu, bez toho, aby som si čokoľvek objednal, dostávam od usmiateho čašníka pred seba polievku a latte macchiato (viď fotografia). Táto dobrosrdečná obsluha ma napĺňa šťastím a trochu aj hrdosťou.
Aké by to bolo, ak by sme rôzne povahy ľudí skúsili prirovnať k domu? Dom, ktorý by predstavoval Slovákov, by mal pevne zatvorenú vstupnú bránu i dvere a nebolo by jednoduché doň vstúpiť. Myslím si však, že ak by nám už raz dvere zvnútra otvorili, tak by nám dovolili vojsť nielen do predizby, ale previedli by nás aj obývačkou, kuchyňou a možno by nám ukázali aj toaletu. Až takúto ľudskosť možno očakávať.
Slováci sami o sebe často kriticky hovoria: „My nie sme pohostinní“. Ja mám však za to, tak ako som uviedol vyššie, že to aspoň spolovice nie je pravda.
Aj mnohí Japonci majú v sebe istú hanblivosť a uzavretosť voči cudzincom. Lenže akonáhle sa medzi nimi vytvorí vzájomné medziľudské puto, na povrch sa prederie povaha pohostinnosti. Pre japonskú pohostinnosť - omotenashi je typické, že sa chce pozorne starať a byť na osoh partnerovi.
Netvrdím, že všetci Slováci a všetci Japonci sú ideálne bytosti. Tak ako sú medzi nimi dobrí ľudia, tak sú medzi nimi i tí zlí. Napokon oddávna sa hovorí: sto ľudí, sto chutí, pričom dvaja rovnakí ľudia neexistujú. Možno je to odo mňa príliš odvážne zovšeobecňovať povahu všetkých Slovákov a Japoncov.
Verím, že hoci Slováci a Japonci obývajú navzájom veľmi vzdialené miesta, predsa v rámci povahy zdieľajú viacero rovnakých, či podobných čŕt. Ja, ako osoba, ktorá nesie na svojich pleciach jeden koniec pomyselného mosta spájajúceho obe krajiny, to považujem za krásne znamenie.
Jun Shimmi
veľvyslanec Japonska v Slovenskej republike
Ide o pomerne veľkú prevádzku, v ktorej obsluhuje približne 10 zamestnancov. Okrem kmeňových zamestnancov využíva reštaurácia aj brigádnikov. Tváre obsluhujúceho personálu sa preto často menia. Navštevujem toto bistro už takmer tri roky. Počas nich som bol svedkom toho, ako sa vždy noví a noví čašníci a čašníčky obmieňajú v niekoľkomesačných intervaloch a obsluhujú hostí. Ich spôsob správania sa voči zákazníkom, a teda i mne, je pomerne pozoruhodný.
Na začiatku, keď ako nováčikovia prichádzajú ku mne po prvýkrát prijať objednávku, je ich správanie veľmi formálne a strohé. Bez úsmevu si automaticky zapíšu, čo si objednávam, prinesú jedlo, vystavia účet a hotovo. Veľmi racionálne. 99 % zákazníkov tohto bistra tvoria Slováci. Medzi nich prichádzam ja, ázijský ujo, ťažko dosadám na stoličku a tváriac sa dôležito čítam noviny. Ani po slovensky veľmi nerozumiem, takže niet divu, že vzbudzujem nedôveru.
Avšak pri treťom alebo štvrtom raze sa ich vystupovanie voči mne príjemne mení. Neviem, či je to tým, že medzičasom počuli od svojich kolegov, že som „stály klient“ alebo si len privykli na moju tvár a spôsob objednávania. Znenazdania sa začnú milo usmievať a správať ku mne úplne priateľsky.
Moje objednávky sú vždy takmer rovnaké: polievka podľa dennej ponuky, niektorý zo šalátov a bezkofeínové latte macchiato. Keď si už personál na mňa zvykne, stane sa nasledujúce. Len čo vojdem do bistra a sadnem si ku stolu, bez toho, aby som si čokoľvek objednal, dostávam od usmiateho čašníka pred seba polievku a latte macchiato (viď fotografia). Táto dobrosrdečná obsluha ma napĺňa šťastím a trochu aj hrdosťou.
Aké by to bolo, ak by sme rôzne povahy ľudí skúsili prirovnať k domu? Dom, ktorý by predstavoval Slovákov, by mal pevne zatvorenú vstupnú bránu i dvere a nebolo by jednoduché doň vstúpiť. Myslím si však, že ak by nám už raz dvere zvnútra otvorili, tak by nám dovolili vojsť nielen do predizby, ale previedli by nás aj obývačkou, kuchyňou a možno by nám ukázali aj toaletu. Až takúto ľudskosť možno očakávať.
Slováci sami o sebe často kriticky hovoria: „My nie sme pohostinní“. Ja mám však za to, tak ako som uviedol vyššie, že to aspoň spolovice nie je pravda.
Aj mnohí Japonci majú v sebe istú hanblivosť a uzavretosť voči cudzincom. Lenže akonáhle sa medzi nimi vytvorí vzájomné medziľudské puto, na povrch sa prederie povaha pohostinnosti. Pre japonskú pohostinnosť - omotenashi je typické, že sa chce pozorne starať a byť na osoh partnerovi.
Netvrdím, že všetci Slováci a všetci Japonci sú ideálne bytosti. Tak ako sú medzi nimi dobrí ľudia, tak sú medzi nimi i tí zlí. Napokon oddávna sa hovorí: sto ľudí, sto chutí, pričom dvaja rovnakí ľudia neexistujú. Možno je to odo mňa príliš odvážne zovšeobecňovať povahu všetkých Slovákov a Japoncov.
Verím, že hoci Slováci a Japonci obývajú navzájom veľmi vzdialené miesta, predsa v rámci povahy zdieľajú viacero rovnakých, či podobných čŕt. Ja, ako osoba, ktorá nesie na svojich pleciach jeden koniec pomyselného mosta spájajúceho obe krajiny, to považujem za krásne znamenie.
Jun Shimmi
veľvyslanec Japonska v Slovenskej republike