33. časť: Domov je miesto, za ktorým sa človeku cnie, keď je ďaleko - Spôsob, akým rodičia myslia na svoje deti vzdialené v cudzine, je všade na svete rovnaký
2019/3/22
Vyše dvoch rokov som sa po slovensky učil od svojej súkromnej učiteľky slečny J. Túto moju učiteľku osud spojil s japonským mužom, ktorého si zobrala za manžela a minulé leto opustila Bratislavu a odišla za ním do Tokia, kde začala pracovať.
Tento rok v marci som i ja služobne vycestoval do Japonska, aby som sa zúčastnil na istej konferencii. Keďže poznám oboch rodičov svojej bývalej učiteľky J, rád som im navrhol, že ak chcú po mne dcére niečo poslať, doručím jej to.
Týždeň pred mojím odchodom rodičia naozaj priniesli dve veľké tašky s darčekmi pre dcéru. Nazrel som do nich len do takej miery, aby to nebolo nevhodné. V taškách boli vložené domáce koláčiky, horalky, koreniny a potraviny, ktoré v Japonsku nedostať, ba aj dôkladne poskladané kúsky oblečenia.
Po príchode do Japonska som sa stretol so svojou učiteľkou J a odovzdal jej darčeky od rodičov. Keď som zbadal šťastný výraz v jej tvári, odrazu sa mi vynorila 30 rokov stará spomienka na môj dvojročný študijný pobyt v južnom Francúzsku.
Počas tohto obdobia som mal šťastie, že ma prijala do svojej domácnosti veľmi láskavá rodina, ktorej matka každý deň pripravovala chutné jedlá francúzskej kuchyne, ktoré boli úplným pôžitkom pre môj jazyk. No i tak som z času na čas zatúžil po japonskej strave. V čase mojich štúdií bola v meste Montpelliere len jedna jediná japonská reštaurácia a aj tá bola príliš drahá pre študenta ako som bol ja.
Nuž a za takýchto okolností mi raz za niekoľko mesiacov prišiel balík od mamy z Japonska. V tom čase bolo poštovné za balík posielaný do cudziny veľmi vysoké a mnohé druhy tovarov sa vôbec nesmeli posielať. Výška poštovného bola stanovená na základe rozmerov a váhy balíka, preto mama vymýšľala rôzne spôsoby, aby čo najlepšie využila jeho priestor. Pomedzi uteráky mi poukladala japonské sladkosti, pohánkové rezance soba aj pšeničné rezance udon, riasy nori i trochu ryže. Pamätám si, aký som bol šťastný, keď som to všetko obdržal.
Keď spojím svoje spomienky so súčasným príbehom mojej učiteľky J, ukazuje sa, že zásoby proviantu, ktoré posielajú rodičia svojim deťom do cudziny, sú väčšinou potraviny, ktoré im pripomínajú ich domov, a teda slúžia aj ako potrava pre dušu. Akokoľvek je chutná strava v Japonsku či Francúzsku, predsa len človek zatúži po jedle, ktoré pochádza z miesta jeho rodiska, po jedle, ktoré mu pripravovala jeho mama a na ktoré sú navyknuté jeho chuťové poháriky.
V Japonsku žije údajne takmer 300 Slovákov. Avšak, pokiaľ ja viem, v Japonsku nie je žiadna slovenská reštaurácia a aj suroviny ako bryndza či kyslá kapusta, nevyhnutné na prípravu typických slovenských bryndzových halušiek a kapustnice, nie je možné si zaobstarať v japonských obchodoch. Predpokladám preto, že v Japonsku žijúci Slováci si zrejme všemožne lámu hlavu, keď si chcú pripraviť jedlo pripomínajúce im ich domovinu.
Na druhej strane, na Slovensku žije viac ako 200 Japoncov. Niektorí z nich našli na Slovensku životných partnerov, iní prišli kvôli biznisu, ďalší študovať. V Bratislave sa nachádza pomerne hodne japonských reštaurácií servírujúcich suši, rámen i ďalšie typické jedlá. V hlavnom meste preto v zásade nie je problém objednať si japonské menu. Lenže mimo hlavného mesta je situácia iná. Tam sa japonské reštaurácie takmer nenachádzajú a ani suroviny na prípravu japonských jedál nie je dostať. Japonci žijúci v regiónoch sa iste v tomto smere potýkajú s viacerými problémami.
Počnúc minulým rokom začalo naše veľvyslanectvo organizovať stretnutia na Slovensku žijúcich japonských občanov, od ktorých máme doručené hlásenie o pobyte. Spolu so svojimi rodinami sú títo Japonci pozývaní začiatkom roka na rezidenciu veľvyslanca na novoročné stretnutie, kde sa môžu navzájom porozprávať a vymeniť si názory. Tento rok sme uskutočnili toto stretnutie v januári. Na rezidencii sme privítali takmer 60 hostí, ktorí prišli nielen z Bratislavy, ale aj z niekoľko hodín jazdy autom vzdialených miest, za čo som bol veľmi vďačný. Veľa som sa od týchto spoluobčanov dozvedel o aktuálnej situácii v danom regióne i o tom, ako sa im tam žije. Môjho osobného kuchára som nechal pripraviť kuracie ražniči jakitori, suši, tempuru, zelené fazuľky so sezamovým dresingom a ponúkal som japonské saké. Všetci hostia sa nesmierne potešili a chválili, že jedlo bolo chutné a pripomenulo im domov.
Domov je miesto, za ktorým sa človeku cnie, keď je ďaleko
A o ktorom clivo spieva
Lenže
Aj keby som bol žobrákom v tejto cudzej zemi
Predsa by som sa už domov nevrátil
Báseň japonského poeta Murō Saisei (1889-1962)
Jun Shimmi
veľvyslanec Japonska v Slovenskej republike
Tento rok v marci som i ja služobne vycestoval do Japonska, aby som sa zúčastnil na istej konferencii. Keďže poznám oboch rodičov svojej bývalej učiteľky J, rád som im navrhol, že ak chcú po mne dcére niečo poslať, doručím jej to.
Týždeň pred mojím odchodom rodičia naozaj priniesli dve veľké tašky s darčekmi pre dcéru. Nazrel som do nich len do takej miery, aby to nebolo nevhodné. V taškách boli vložené domáce koláčiky, horalky, koreniny a potraviny, ktoré v Japonsku nedostať, ba aj dôkladne poskladané kúsky oblečenia.
Po príchode do Japonska som sa stretol so svojou učiteľkou J a odovzdal jej darčeky od rodičov. Keď som zbadal šťastný výraz v jej tvári, odrazu sa mi vynorila 30 rokov stará spomienka na môj dvojročný študijný pobyt v južnom Francúzsku.
Počas tohto obdobia som mal šťastie, že ma prijala do svojej domácnosti veľmi láskavá rodina, ktorej matka každý deň pripravovala chutné jedlá francúzskej kuchyne, ktoré boli úplným pôžitkom pre môj jazyk. No i tak som z času na čas zatúžil po japonskej strave. V čase mojich štúdií bola v meste Montpelliere len jedna jediná japonská reštaurácia a aj tá bola príliš drahá pre študenta ako som bol ja.
Nuž a za takýchto okolností mi raz za niekoľko mesiacov prišiel balík od mamy z Japonska. V tom čase bolo poštovné za balík posielaný do cudziny veľmi vysoké a mnohé druhy tovarov sa vôbec nesmeli posielať. Výška poštovného bola stanovená na základe rozmerov a váhy balíka, preto mama vymýšľala rôzne spôsoby, aby čo najlepšie využila jeho priestor. Pomedzi uteráky mi poukladala japonské sladkosti, pohánkové rezance soba aj pšeničné rezance udon, riasy nori i trochu ryže. Pamätám si, aký som bol šťastný, keď som to všetko obdržal.
Keď spojím svoje spomienky so súčasným príbehom mojej učiteľky J, ukazuje sa, že zásoby proviantu, ktoré posielajú rodičia svojim deťom do cudziny, sú väčšinou potraviny, ktoré im pripomínajú ich domov, a teda slúžia aj ako potrava pre dušu. Akokoľvek je chutná strava v Japonsku či Francúzsku, predsa len človek zatúži po jedle, ktoré pochádza z miesta jeho rodiska, po jedle, ktoré mu pripravovala jeho mama a na ktoré sú navyknuté jeho chuťové poháriky.
V Japonsku žije údajne takmer 300 Slovákov. Avšak, pokiaľ ja viem, v Japonsku nie je žiadna slovenská reštaurácia a aj suroviny ako bryndza či kyslá kapusta, nevyhnutné na prípravu typických slovenských bryndzových halušiek a kapustnice, nie je možné si zaobstarať v japonských obchodoch. Predpokladám preto, že v Japonsku žijúci Slováci si zrejme všemožne lámu hlavu, keď si chcú pripraviť jedlo pripomínajúce im ich domovinu.
Na druhej strane, na Slovensku žije viac ako 200 Japoncov. Niektorí z nich našli na Slovensku životných partnerov, iní prišli kvôli biznisu, ďalší študovať. V Bratislave sa nachádza pomerne hodne japonských reštaurácií servírujúcich suši, rámen i ďalšie typické jedlá. V hlavnom meste preto v zásade nie je problém objednať si japonské menu. Lenže mimo hlavného mesta je situácia iná. Tam sa japonské reštaurácie takmer nenachádzajú a ani suroviny na prípravu japonských jedál nie je dostať. Japonci žijúci v regiónoch sa iste v tomto smere potýkajú s viacerými problémami.
Počnúc minulým rokom začalo naše veľvyslanectvo organizovať stretnutia na Slovensku žijúcich japonských občanov, od ktorých máme doručené hlásenie o pobyte. Spolu so svojimi rodinami sú títo Japonci pozývaní začiatkom roka na rezidenciu veľvyslanca na novoročné stretnutie, kde sa môžu navzájom porozprávať a vymeniť si názory. Tento rok sme uskutočnili toto stretnutie v januári. Na rezidencii sme privítali takmer 60 hostí, ktorí prišli nielen z Bratislavy, ale aj z niekoľko hodín jazdy autom vzdialených miest, za čo som bol veľmi vďačný. Veľa som sa od týchto spoluobčanov dozvedel o aktuálnej situácii v danom regióne i o tom, ako sa im tam žije. Môjho osobného kuchára som nechal pripraviť kuracie ražniči jakitori, suši, tempuru, zelené fazuľky so sezamovým dresingom a ponúkal som japonské saké. Všetci hostia sa nesmierne potešili a chválili, že jedlo bolo chutné a pripomenulo im domov.
Domov je miesto, za ktorým sa človeku cnie, keď je ďaleko
A o ktorom clivo spieva
Lenže
Aj keby som bol žobrákom v tejto cudzej zemi
Predsa by som sa už domov nevrátil
Báseň japonského poeta Murō Saisei (1889-1962)
Jun Shimmi
veľvyslanec Japonska v Slovenskej republike